Ivan Zuzula

Pred pár rokmi nám ako vrchol mienkotvornej kreativity mohla pripadať idea nazvať vznikajúcu politickú stranu menom božím. Dnes už neexistujúci subjekt s názvom Demokratická únia sa totiž podľa svojich zakladateľov mal pôvodne volať Demokratická únia Slovenska, v skratke DEUS. Podľa latinského slovníka to však znamená Boh a aj vtedajší otcovia-zakladatelia únie (napr. M. Kňažko) považovali stotožnenie sa s majestátom najvyššej autority asi za dosť trúfalé. Ostali teda pri menej pompéznej skratke DÚ a nakoniec sa radšej zlúčili s SDKÚ.

Čo sa názvov politických strán a hnutí týka, na domácej scéne registrujeme najrôznejšie divočiny. Niektoré z pomenovaní sa skôr hodia ako výraz zbožne želaných dominantných vlastností (Smer, Hlas, Skok, Šanca, Princíp, Vzdor), iné názvy vymedzujú priestor a miesto, kde sa subjekty cítia doma (Za ľudí, Sme rodina, Zmena zdola, Sopka), časť stručne definuje základné poslanie a smerovanie subjektov.

Názvy strán z ovocnej ríše sa doteraz nevyskytli. Symbol čerešní (nie názov) svojho času používali komunisti, prekvapivo doteraz nikto angažovane nevyužil na Slovensku produktovo populárne slivky. Botanickú terminológiu čiastočne aplikoval Vladimír Mečiar, keď svoju pracovitú ministerku zahraničia pripodobnil k hruštičke húževnatej. Dendrologické reminiscencie môže snáď niekomu pripomínať aj zmienka o „ruskom dubisku“, ku ktorému sa po slovansky chceli primkýnať naši národovci (viacerí koncom devätnásteho storočia, niektorí aj dodnes).

Čo týka jablka (najnovšieho prírastku do panoptika symbolov slovenských politických strán) za zmienku snáď stojí patália, ktorú s ním a s hadom mali v raji prarodičia Adam a Eva. Možno ešte firma Apple nebude nadšená pri predstave jej firemného loga na našom partajnom smetisku. A kvôli úplnosti pripomeňme, že kedysi existovala (a možno snáď aj existuje) česká folková skupina Jablkoň a v Rusku okrajová politická strana Jabloko.

V súvislosti so zavádzaním pomologických názvov do aktuálnej politiky mi napadá bradatý cirkusový vtip z mojich školských čias:

• Pán riaditeľ, viete, ako sa časuje „jablko“?
• Klaun, podstatné mená sa nečasujú, tie sa skloňujú.
• Naozaj? Počúvajte: Ja blkám, ty blkáš, on (ona, ono) blká, by blkáme, vy blkáte, oni (ony) blkajú.

Dúfajme, že z domácej klauniády politických absurdít sa nakoniec „nepoblkáme“ všetci. Ak áno, potom botanika, jablká, Apple a jablkoni v tom cirkuse budú naozaj celkom nevinne.