Ivan Zuzula

Na hrade Bôrik (pardon, vo vládnom hoteli) sa v piatok popoludní stretli hlavy pomazané. Niektoré z nich sa s pocitom zodpovednosti za celé Slovensko už vopred vyjadrili v tom zmysle, že vlastne niet o čom debatovať, že vyhrali voľby a že dostali mandát na vládnutie na celé obdobie. (Až by sa chcelo dodať: na večné časy a nikdy inak!) Ďalší predestinovaní si tiež myslia, že o ničom netreba hovoriť, pretože napriek zdrvujúcemu víťazstvu súčasná vláda funguje chaotickým a zničujúcim spôsobom – a oni už aj tak odchádzajú. Papaláš z ďalšieho klubu zo štvorspolku vyvolených (teda tých s mandátom na celé obdobie) to nakoniec celé zhrnul tak, že pekne sme sa pobavili a politický vývoj môže (bude?) aj tak smerovať „kamkoľvek“.

Čosi mi to pripomína. Nie je to tak dávno, keď sa v rozhlase a v televízii jednoducho nesmelo hovoriť nespisovne a „sprosto“. Zarastení a otrhaní vagabundi (aj v dabovaných amerických kovbojkách, ktoré sa sem-tam objavili) sa navzájom zdravili „servus“ a namiesto „do riti“ sa posielali „kamsi“. Takže aj miestopisné určenie smeru vývoja našej vládnej koalície z autorskej dielne spomenutého pána papaláša je možné preložiť tak, že naša politická scéna jednoznačne smeruje do jedného z dvoch do úvahy pripadajúcich otvorov. A je na predstavivosti publika, ktorú verziu si vyberie. Aj keď slovník súčasných politikov a ani médií už príliš úzkostlivý nie je, ani len nenaznačím, o aké dve možné riešenia ide.

Isté však je, že ani jedno neznamená cestu k svetlým zajtrajškom.