Kvízová otázka rádia Jerevan začiatkom päťdesiatych rokov: „Aké sú najčastejšie posledné slová moskovských papalášov?“ Odpoveď: „Mýlite sa, Josif Vissarionovič.“ A realita? V celom tábore mieru a pokroku sa bojovalo sa o „nového“ človeka, nepriatelia strany a štátu mizli (alebo sa prevychovávali), budovateľsky sa rozorávali medze, vo veľkom sa pestovala kukurica a ryža (napríklad aj na Záhorí), na najlepšej pôde sa stavali oceliarske komplexy, menili sa toky riek, ako stavby mládeže sa objavovali priehrady a železnice, vo veľkom sa budoval mier (zbrojilo sa) a internacionálne sa pomáhalo. Proste čistý revolučný zápal, boľševická bdelosť, konštruktívna sebakritika, súdružská solidarita a budovateľské úspechy. Jedno za druhým – až do zamatového tresku v novembri 1989.
Jedno sa však musí nechať, vládli „istoty“. Jednou z nich bolo, že súdruhovia pri moci sa obmieňali iba sporadicky, uprednostňoval sa proces „recyklácie“ – kto sa raz predral na špičku, mal doživotnú „istotu funkcie“. Správny „káder“, ak sa nedostal do nemilosti (napríklad po „kontrarevolúcii“ v roku 1968), bol chvíľu tajomníkom, potom ministrom, pár rokov riadil „véhájéčku (VHJ)“, bol vedúcim na ONV, či KNV a nakoniec skončil prinajhoršom ako funkcionár ČSTV alebo ako docent na katedre „dejín emerhá (MRH)“. (Tí mladší si skratky z predchádzajúcej vety musia vyhľadať – najlepšie na internete.)
A dnes? Vládna štvorkoalícia si celkom iste myslí, že kovaným papalášom patrí istota „stonásobku“. A hoc už pre niektorých ministrov koaličná zmluva neplatí (a sú vlastne v opozícii), stále ostávajú „čelnými“ predstaviteľmi vládnej koalície. Vrchný parlamentný legislatívec si navyše myslí, že ani ich prípadný nesúhlas s výkonom funkcie (demisia) nenaznačuje, že by s ministrovaním naozaj chceli skončiť a hlava štátu, vraj, takéto rozhodnutie môže celkom pokojne ignorovať.
Slová „ministrovať“ a „miništrovať“ znejú veľmi podobne – a nie je to náhoda. Obidve sú odvodeného z rovnakého latinského základu „minister“, čo podľa slovníka znamená „pomocník“ alebo „sluha“. Naši vládni „miništranti“ by sa teda v polovici letnej uhorkovej sezóny konečne mohli zamyslieť aj nad tým, komu chcú (a vlastne majú!) v týchto ťažkých časoch pomáhať a slúžiť. A ak „zverené úlohy“ v prospech tých, ktorí ich volili, nedokážu so cťou plniť, treba ich vyhnať od válovov.
Problémom je, že pre mnohých z nás bolo v ostatných parlamentných voľbách hlavným motívom – voľme Igora, bude sranda. Od rímskych čias však platí to príslovečné: „Chlieb a hry!“ Hier a srandy sme si už s vládnym štvorspolkom užili dosť, poďme sa konečne nahlas baviť o chlebe.
Problém je v tom, že aj keby sa vláda mala... ...
Berme to z tej lepšej stránky, dovládnuť ... ...
včera na tlačovke Sulík vyriekol jednu závažnú... ...
Celá debata | RSS tejto debaty