Ivan Zuzula

Pamätám si, že vo svojom „najmúdrejšom“ veku som sa svojho otca ironicky vypytoval, ako sa „im“ to mohlo v roku 1948 pritrafiť, že sa moci u nás nadlho chopili boľševici. Na margo mojich pubertálnych komentárov treba poznamenať, že v čase „víťazného“ februárového puču mal môj otec dvadsať rokov a „oni“ boli pre mňa všetci, ktorí už pubertu absolvovali. Nemienim tu dopodrobna rozoberať pozadie a podrobnosti komunistickej stratégie a taktiky v bývalom Československu, no faktom je, že nemálo ľudí v Čechách a na Slovensku by sa určite mohlo (a niektorí sa ešte môžu) červenať za to, ako pomáhali boľševikom k moci a ako z toho profitovali.

 Ak sa nás deti a vnuci o pár rokov spýtajú, ako bolo možné, že Slovensko sa dostalo do spárov absolútne nekompetentnej garnitúry, hanbiť sa veru budeme musieť. Len si spomeňme, aká pohnútka viedla značnú časť elektorátu k voľbe Igora Matoviča a jeho „strany“. Neraz to bolo: „On im všetkým ukáže“, resp. „Bude sranda“. Sranda veru je a víťazná koalícia to už „ukázala“ všetkým, nielen „im“. Dosť dlho terajšia (a aj tá „predchádzajúca“) vláda vydržala s rétorikou: „Lebo Fico“, „Prázdna špajza“ a „Rozviazané ruky“, neskôr mali „kovid“, teraz majú, chvalabohu, „Putina“. Strmo rastúcu infláciu, energetickú krízu a chudobu úspešne ignorujú, o to viac sa venujú osobným sporom, tvrdohlavej ješitnosti a vzájomným podrazom. Kto je kedy s kým a kto je kedy proti komu, to už nevie ani Boh, nieto prezidentka či členovia vlády a už vôbec nie poslanci. Ako sa v tom potom majú vyznať chudáci vševedkovia žurnalisti, či jednoduchí voliči (občania)?

O kompetentnosti, morálke a kvalifikácii viacerých súčasných potentátov možno celkom oprávnene pochybovať, v niektorých prípadoch by veru nezaškodila ani návšteva u psychiatra. Len tak sami pre seba si môžeme urobiť jednoduchý test. Vezmime si mená všetkých členov vlády a všetkých členov parlamentu a vyberme si tých, ktorí okrem svojej terajšej funkcie niečo znamenali (znamenajú). A môže sa začať licitácia podobne ako medzi Abrahámom a Bohom pred zničením Sodomy a Gomory. Hľadali sa „spravodliví“ (Gn 18, 20 – 32) – najprv ich malo byť päťdesiat, potom štyridsaťpäť, neskôr štyridsať, tridsať, dvadsať a nakoniec stačilo aj desať.  Výsledok vieme, zachránili sa traja: Lót s dvomi dcérami. Podobne by asi dopadol aj náš výber – ťažko by sme našli trojicu úctyhodných. 

Na rozdiel od tých, ktorí „víťaznému“ februárovému prevratu u nás s ohľadom na povojnovú medzinárodnú situáciu nemohli zabrániť, sa my veru budeme hanbiť. Budeme sa červenať za to, že volíme nezodpovedne, že nevenujeme dostatočnú pozornosť tomu, kto nás smie viesť, že neodoláme pozlátku a že falošným heslám dávame prednosť pred serióznymi ideami. Proste budeme sa hanbiť za to, že nám nezáleží na vlastných životoch a na životoch našich detí a vnukov.

Alebo že by platil názor niektorých skeptikov, že Slováci si sami nedokážu vládnuť?