Ivan Zuzula

Reminiscencia prvá (žartovná): V mojom nedávnom živote bol populárny vtip o zápiskoch partizánskeho veliteľa o tom, ako partizáni v pondelok vyhnali Nemcov z lesa a ako následne Nemci v utorok vyhnali partizánov a potom v stredu partizáni … a stále dookola (až do vyčerpania trpezlivosti poslucháčov) – až nakoniec prišiel horár a bez ohľadu na dátum vyhnal z lesa jedných aj druhých.

Reminiscencia druhá (literárna): Ani z Kalinčiakovej Reštavrácie, ani z Jesenského Demokratov, či zo Stodolovho Čaju u pána senátora nevyplýva, že do vrcholnej politiky (napr. medzi poslancov a ministrov) sa v minulosti vždy dostávali najväčší duchovia svojej doby. Hádky (ba aj bitky), predstieranie a silácke reči patria oddávna k nášmu domácemu politickému koloritu, no celkom obyčajní ťuťmáci sa na vrchol spravidla nepredrali.

Reminiscencia tretia (súčasná): Najlepšia vládna garnitúra, akú kedy Slovensko malo (parafráza výroku designovaného premiéra Matoviča pri preberaní menovacieho dekrétu), podáva výkony naozaj nevídané. Stačí si pozrieť ktorékoľvek spravodajstvo, surfovať po stránkach, či čítať noviny a odvšadiaľ sa na nás valia urážky, hádky, škriepky, neschopnosť a amaterizmus tých, ktorých sme si koncom februára 2020 zvolili. Oni ani nepotrebujú protivníka, vystačia si sami, svedčia o tom napríklad nekonečné šarvátky „koalície“ s „koalíciou“ a na doplnenie majú „lebo Fica“, „prázdnu špajzu“ a „rozviazané ruky“. Netreba byť majiteľom vešteckej gule, aby sme si dokázali predstaviť, kam takéto bačovanie povedie. Napokon, napíšte si menoslov poslancov parlamentu a členov vlády a vyberte z nich takých, ktorí vás pred svojim mandátom (funkciou) ľudsky či profesionálne oslovovali. Prsty jednej ruky vám určite budú stačiť.

Vízia (zbožná): Už aby tu bol ten horár, ktorý všetky znesvárené strany našej „najlepšej“ koalície vyženie z politického lesa.