Ivan Zuzula

Putinovo agresívne ťaženie na Ukrajinu nás mimovoľne vracia späť do reality spred niekoľkých desaťročí. My skoršie narodení sme značnú časť života museli prežiť za železnou oponou v podmienkach studenej vojny. Svet bol striktne rozdelený – na jednej strane stál zahnívajúci kapitalistický Západ, ktorému dominoval americký strýko Sam, na druhej strane bol pokrokový tábor mieru a prosperity (naveky) na čele s hrdinským Sovietskym zväzom – a nikdy inak. Status quo, ktorý sa v Európe po Druhej svetovej vojne vytvoril, v podstate všetkým vyhovoval. Krajiny na západ od železnej opony pomaly bohatli a aj chudobné južné časti Talianska alebo Španielsko si zvykli na blahobyt. Západniari zhovievavo pozorovali krajiny v sovietskej sfére vplyvu a iba nechápali, ako sme si “niečo“ také mohli zvoliť a prečo „s tým“ nič nerobíme. Naivný československý pokus o reformu nereformovateľného socializmu v roku 1968 a následný vpád „spriatelených“ armád vyvolal síce v kapitalistickej cudzine zdesenie a otvoril dvere na Západ tisíckam utečencov od nás, no železnou oponou to ani trochu nezakývalo. Studená vojna a jej praktické dôsledky totiž politikom a ani bežným občanom v slobodnom svete príliš nevadili. Na Západe „obdivovali“ exotických neokrôchancov z Východu, my sme sa mohli umlátiť za každým importovaným šmejdom z Tuzexu.

Predstavme si, čisto teoreticky, že by sa Putinovi podarila obnova stavu pred rokom 1989. Ako by to prežíval ten pôvodný Západ? Určite menej výrazne v porovnaní s krajinami, ktorých by sa reinkarnácia tábora mieru a pokroku týkala. Mnohým západniarom by sa možno aj uľavilo. Ak by si Putin vzal pod svoje „ochranné krídla“ bývalé satelity Sovietskeho zväzu, bol by v Európe konečne pokoj od nespokojnosti, šomrania, komplikácií a pripomienok od nových krajín EÚ. Západ, hojne zásobený ruským plynom, by pre desiatky pohlaví pokojne mohol zachraňovať klímu a bez problémov budovať prekrásny nový multikultúrny svet. Komplikácie by snáď boli s východnými Nemcami, tých by však Putinovi asi nedali.

S gangstrami sa nevyjednáva, ale bojuje. Pekná výzva, no musíme si uvedomiť, že s Ruskom bojovať asi nemá kto. Na „liberálnom“ Západe sa totiž už dávno udomácnil falošný pacifizmus a vzrastá odpor k armáde a k silovým zložkám vôbec. Asi by sme tam ťažko našli dosť takých, ktorí by napínavosť priameho televízneho prenosu z bojiska, či pohodlie virtuálnej vojny na počítači zamenili za naozajstné pole „cti a slávy“ na obranu niečoho tak málo cool a in, ako sú „spoločne zdieľané hodnoty“, či „západný kultúrny odkaz“. Priznajme si, že ukrajinská armáda je v Európe asi jediná, ktorá dokáže so cťou vzdorovať ruskému medveďovi. Kto iný? Nemecký Bundeswehr, ktorý pred pár rokmi v časoch ministerky obrany Ursuly von der Leyen nemal na tankoch hlavne, ale úspešne zvládal problém kombinéz pre tehotné tankistky (mimochodom, ako tento problém dnes riešia Rusi či Ukrajinci?), francúzska Cudzinecká légia, či vari vatikánska Švajčiarska garda? Alebo opäť pre mnohých neželaný americký žandár svetového poriadku, ktorému sa do konfliktu v Európe tiež veľmi nechce. Aby to nakoniec nedopadlo podobne ako v roku 1939, kedy sa hrdinská poľská jazda s obnaženými šabľami vrhala na nemecké tanky?