Ivan Zuzula

Dobre si pamätáme inauguračné ubezpečenia víťaza ostatných parlamentných volieb Igora Matoviča o historicky najlepšej vláde, ktorú Slovensku ponúka. Príkazy desatora sa mali brať vážne – najmä to siedme „nepokradneš – a hlboko do minulosti. A nie iba tak obyčajne, ale ako show pre médiá a pre verejnosť v štýle stredovekých verejných popráv. Ostatným deviatim pravidlám sa až taká veľká pozornosť venovať nemusela, šiestemu („nezosmilníš“) s ohľadom na koaličného partnera, dodržiavanie ôsmeho o „krivom svedectve voči blížnemu“ sa upravilo na mieru kajúcnikov a udavačov.

Zhruba po dvoch rokoch „najlepšieho“ vládnutia Igor Matovič už formálne nie je premiérom a na numerické vyjadrenie dôvery k vláde, v ktorej sedí ako správca verejných financií, postačia matematické výkony priemerného predškoláka. Voliči dnes (prekvapivo?) najviac dôverujú tým, ktorí od roku 2020 mali pokorne šúchať nohami a čakať, kedy si po nich príde NAKA. „Znepokojení“ sú však vládni majstri arogancie, ktorých zrazu znervózňuje, že si ktosi všíma výsledky ich práce, a nechápu, že byť zvolený, neznamená (po)slušný život v závetrí, tučný poslanecký plat a bohatý výber v parlamentnom bufete. Pochopiť ich nie je ťažké, veď také pojmy ako „česť“, „morálka“, či „vlastný názor“ sú v niektorých politických zoskupeniach nezlučiteľné s výkonom akejkoľvek funkcie. Opice a dezoláti – a pre vyznávačov jedinej „pravdy“ je to každý, kto nepapagájuje overené a povolené floskuly – im jednoducho vadia a vyrušujú ich. V duchu najlepších totalitných tradícií s nimi „nediskutujú“ a dobre vedia, ako s nimi „zatočiť“ – aby bol pokoj.

V druhom polčase aktuálneho volebného obdobia zažijeme zrejme ešte nejeden exces.  Podhubie na budúce nemilé prekvapenia pripravuje aj EÚ, ktorá s posvätným zeleným svitom v očiach na jednej strane horlivo likviduje funkčné zdroje energie (zákaz spotreby fosílnych palív, zatváranie jadrových elektrární a pod.), na druhej strane vehementnou podporou elektromobility sa úspešne angažuje v boji proti uhlíku a za nedostatok elektriny. Skeptické hlasy odborníkov nik nepočúva a roztvárajúce sa energetické nožnice majú úspešne kompenzovať slnko a vietor. Nič to, že vtedy, keď je to najviac treba, slnko dostatočne nesvieti a vietor vhodne nefúka. Hádajte, aký bude výsledok? Energie bude na trhu čoraz menej a jej ceny určite klesať nebudú. A žiadne byrokratické regulačné zásahy elektrinu nevyrobia. „Poroučet“ vetru a dažďu sa pokúšali aj boľševickí potentáti a do európskej „ekologickej“ diskusie by sme mohli prispieť napríklad pripomienkou výsledkov, ktoré u nás „dosiahli“. Optimizmus nevzbudzuje ani to, že podľa spomenutých „zelených“ plánov môže zhruba štvrtina európskej populácie v blízkej budúcnosti pociťovať „energetickú“ núdzu, inak povedané, bude trieť biedu.

Ďalšou okolnosťou, s ktorou pred ostatnými voľbami málokto rátal (naši súčasní mocipáni vôbec nie), je kovid. Nebudem sa tu rozpisovať o komisiach, testovaní, očkovaní, karanténe, mrazničkách s mŕtvolami a o ďalších (často nedemokratických) aspektoch tejto pandémie. Môžeme ich v ostatných dvoch rokoch dobre pozorovať nielen u nás, ale na celom svete. Z hľadiska budúcnosti je však dôležité čosi iné. Väčšina vlád si ako prostriedok na „liečenie“ dôsledkov kovidu zvolila futrovanie spoločnosti peniazmi. Ekonomiky nefungujú, no rotačky idú naplno a na svetlo sveta sa dostáva čoraz viac (nekrytých) peňazí. Množstvo tovarov sa adekvátne nezvyšuje, takže dopyt začína prevyšovať ponuku – a ceny rastú. Príjmy obyvateľov (a ich úspory) však rovnako nerastú (rastú výrazne menej) a začína sa prejavovať inflácia. K jej zvyšovaniu prispejú v blízkej budúcnosti aj spomínané európske „zelené“ aktivity, ktorých výsledkom bude nedostatok energií a priamo úmerný vzostup ich cien. 

Zvládne toto všetko naša rozhádaná koalícia a jej „najlepšia“ vláda? Výsledky čoskoro pocítime všetci – aj tá väčšina populácie, ktorá im už dávno nedôveruje. Čas, ktorý ostáva do budúcich riadnych volieb, je zhruba rovnaký s časom, počas ktorého sa prezentuje súčasná vládna moc. Ak sa nič nestane, máme teda dosť času premyslieť si, komu v roku 2024 zveríme svoje osudy do rúk.