Ivan Zuzula

Ionesco a ďalší autori absurdných drám by mali zo správania sa našich vládnych predstaviteľov celkom určite radosť. Obyčajní ľudia (a nielen tí Matovičovi) pri pohľade na nich však dosť často iba bezradne „čumia“. Po dnešku (streda) môžeme iba tipovať: (1) či sa strane SaS zachcelo ďalšieho ministerstva, (2) či sa jej predseda naozaj už nemôže pozerať na ten „bordel“ s kovidom a dobrovoľne sa ponúka za ministra zdravotníctva, pričom po tejto sebažertve hodlá R. Sulík hospodárstvo ponechať v rukách svojho doterajšieho štátneho tajomníka.

Laici by si mohli myslieť, že ministerstvá si vládne strany môžu medzi sebou prehadzovať, ako sa im zachce – výsledky volieb sem, koaličné dohody tam. Dnes máš dve ministerstvá, zajtra päť, dnes si ministrom hospodárstva, zajtra zdravotníctva, o týždeň možno premiérom. Škatule, hýbte sa!

Igor Matovič sa, prirodzene, zaťal – Sulík asi žartuje, žiadne vládne rošády nebudú. Ministrom zdravotníctva ostane Marek Krajčí a punktum. Ak by sa aj mal vymieňať, celkom určite ho nenahradí sabotér, osobne zodpovedný za tisíce mŕtvych. Zaujímavosťou je, že svoje stanovisko vyjadril počas prestávky v rokovaní s odborníkmi, práve s tými, ktorí to podľa neho na Slovensku deväť a pol týždňa vedú od desiatich k piatim. Myslel som si, že štát vedie vláda a za jej rozhodnutia že zodpovedá premiér.  

Nezaškodí si pripomenúť, že nesúhlas s krokmi ktoréhokoľvek vládneho kolegu sa neprejavuje tak, že ho jednoducho vyšmarím z rezortu a rozvalím sa v jeho kresle. Minimálne do toho treba zainteresovať aj premiéra a hlavu štátu. Ak sa R. Sulík principiálne nedokáže zmieriť s postupmi a/alebo s postojmi niektorého z kolegov (prípadne celej vlády), nesmie sa tváriť, že „z koalície nikam neodíde“. Byť vo vláde disidentom a zároveň v nej aj „konštruktívne“ pracovať, to bez pretvárky nejde. Otázkou pre pána premiéra však ostáva, ako si človek, podľa neho zodpovedný za tisícky zmarených životov, môže len tak preberať ministerské posty.

Kvôli zachovaniu duševného zdravia najlepšie asi bude nebrať reči vládnych predstaviteľov príliš vážne. Jedným uchom dnu a druhým von. Čo nás však ešte čaká?