Nie je to tak dávno, čo sme počúvali tirády o najtransparentnejšom výbere generálneho prokurátora v slovenských dejinách v réžii vládnej koalície Igora Matoviča. Reči o zelených kartách a o slobodnej vôli poslancov, ktorí okrem svojho vedomia a svedomia nemajú byť pri voľbe ničím viazaní. Niekoľkodňové poslanecké „grilovanie“ siedmich kandidátov s výsledkom, že všetci sú morálne a odborne schopní zastávať túto funkciu.
Naivný pozorovateľ by si mohol myslieť, že celé to malo poslúžiť tomu, aby poslanci mohli pri voľbe dostať do rúk hlasovací lístok so siedmimi menami a podľa vlastných priorít si jedno z nich vybrať. Chyba lávky! Takáto komplikovaná voľba by pravdepodobne mnohým koaličným poslancom mohla robiť problémy, takže koalícia sa musí vopred dohodnúť na jednom mene!
Slovo „koalícia“ musíme brať v tomto prípade ako eufemizmus – na jednom mene sa musí dohodnúť kolektívna koaličná hlava: traja predsedovia a jedna predsedkyňa. A ani to nejde bez komplikácií, pretože „nominácia“ ideálneho kandidáta sa stále odkladá. Ako samozrejmosť sa berie, že výsledky „predsedovskej“ dohody vládna väčšina v NR SR následne jednoducho odkýva. Kdeže sú časy palcového semaforu smeráckej pani poslankyne Laššákovej? Ak to koaliční poslanci náhodou nepochopia, premiér sa vyhráža pádom vlády, hrozia predčasné voľby a Boh vie čo ešte. A keďže väčšina poslancov vie, aké sú šance ich opätovného zvolenia, vec je jasná.
Natíska sa otázka – načo bol dobrý celý ten cirkus? Nestačilo by, keby si orgán, ktorý nemá oporu v žiadnom zákone – koaličná rada – jednoducho vybral „najvhodnejšieho“ kandidáta a pani prezidentka by ho bez diskusie „musela“ akceptovať. Takéto voľby majú u nás dlhodobú tradíciu a nielen ako „voľby“ jednotnej kandidátky Národného frontu za boľševikov. Už v raji Boh priviedol Evu k Adamovi a povedal: „Vyber si!“
Celá debata | RSS tejto debaty