Ivan Zuzula

Pamätáte si ešte na jedného z ministrov Vladimíra Mečiara – ministra medzinárodných vzťahov (stále nie zahraničia) Jozefa Moravčíka? Áno toho, ktorý bol v roku 1994 krátko (od marca do decembra) aj predsedom vlády. A spomeniete si, ako sa tým premiérom stal?

Rok predtým, v marci 1993, sa od HZDS odštiepila Aliancia demokratov Slovenska (skratka ADS), ktorej spoluzakladateľom bol (okrem Jána Budaja a iných) aj Milan Kňažko. Práve toho Moravčík vystriedal v ministerskej funkcii, keď Mečiar Kňažka ako zradcu v marci 1993 odvolal. Po zlúčení ADS s inými stranami vznikla v marci 1995 Demokratická únia (DÚ), ktorej zasa predsedoval Moravčík. Tá sa pred voľbami v roku 1998 stala súčasťou Slovenskej demokratickej koalície (SDK), ktorá sa neskôr pretransformovala na SDKÚ.

V marci 1994 časť poslancov vtedy stále dominantného HZDS „vypovedala poslušnosť“ predsedovi strany a vlády Mečiarovi a napomohli tomu, že mu národná rada vyslovila nedôveru. V zmenených mocenských pomeroch poveril vtedajší prezident republiky Michal Kováč zostavením novej vlády toho, kto disponoval dostatočnou parlamentnou väčšinou – Jozefa Moravčíka.

Že sa to celé nakoniec skončilo na prelome septembra a októbra 1994 parlamentnými voľbami, v ktorých získalo Mečiarovo HZDS drvivú prevahu – 35 % hlasov (61 parlamentných kresiel) – a napokon „nocou dlhých nožov“, to je už iná história. Dôležitejší je precedens, ktorý ukazuje, že ani na prvý pohľad neporaziteľný LEN ON nemá nič „garantované“.

Tak ako pred viac ako dvadsiatimi piatimi rokmi sa aj dnes vo vládnych stranách môžu nájsť uvažujúci poslanci, ktorým rétorika a maniere súčasného dvojnásobného predsedu nie sú pochuti. A podobne ako vtedy, „zrada“ môže prísť aj z okruhu „najbližších“. (Dobre si pamätáme, ako „Milanko“ v priamom prenose odhalil „zlomyseľnú vépéenkársku cenzúru“ premiérskych televíznych kázní, a ako babky – demokratky po prvom odvolaní Mečiara bolestne vzdychali: „Mečiar, Kňažko, bez vás je nám ťažko!“)

Na druhej strane – mnohí zo súčasných poslancov NR SR ani netušia, aké je poslanie zákonodarného zboru a aká je ich úloha v ňom, no oči majú vylezené na vrch hlavy z toho, koľko peňazí im ako „zaslúžená“ odmena každý mesiac „cinkne“ na účte. Je isté, že mnohí z nich za celý život nevideli toľko peňazí pokope, koľko dnes prinesú každý mesiac mamičke domov. A riskovať „výnosné miesto“ kvôli akýmsi pochybnostiam sa im celkom iste nevyplatí. 

Ostáva nám teda dúfať v opätovné víťazstvo ducha nad hmotou, prípadne veriť, že v najbližších parlamentných voľbách opäť nepodľahneme vidine jednoduchých a priamočiarych riešení.