Ivan Zuzula

Zátarasy na uliciach, pripravené vodné delá, policajné manévre, výzvy k dodržiavaniu zákonov, reči o narušiteľoch, hrozby niekoľkoročnými trestami. Nepripomína vám to niečo? Chýbal už len príhovor arcibiskupa (v pondelok večer ho nahradila pani prezidentka), či Angelika v televízii a máme tu atmosféru marca 1988 a Sviečkovej manifestácie.

„Rozvracačov socializmu“ a „protištátne živly“ nahradili v slovníku súčasných nositeľov moci „fašisti“ a „zlodeji“, no celkový „umelecký dojem“ ich príhovorov je rovnaký: obavy z „hlasu ľudu“ a zastrašovanie. Strach z vyvalenia brány na bývalom arcibiskupskom letohrádku (dnes Úrad vlády SR) sa zjavne inšpiroval sovietskymi filmami o dobytí Zimného paláca počas VOSR (tak sa revolúcia začala, však, pán poslanec Osuský) a tajuplné vyhrážky o neurčitých možných represívnych protiopatreniach vládnej moci (proti vlastným spoluobčanom!) neskrývajú znaky totalitnej agresivity a zastrašovania (mnohým „podozrivým“ v časoch inkvizície stačilo ukázať mučiace nástroje, nebolo ich treba ani použiť, a zlomili sa, však, pán minister Mikulec). Novinkou oproti rétorike minulého režimu je to, že súčasní „rozvracači“ majú byť ozbrojení a údajne nebudú váhať „prinesené“ zbrane aj použiť. Ak si pomôžem rétorikou ktoréhosi z pánov ministrov, ktorý nedávne celorepublikové kovid testovanie prirovnal k SNP, tak potom sa od čias Slovenského štátu a od čias SNP žiadny režim u nás nepripravoval na ozbrojený odpor vlastných spoluobčanov.

Nijako nechcem zľahčovať pandémiu COVID-19 a ani nechcem polemizovať s prijatými protiopatreniami. No strach z ozbrojeného útoku na vládny palác, vodné delá, policajné manévre, vojenská polícia, zelené antony, vyhrážky, hrozba dlhoročných trestov a pod. – to celkom iste nemožno označiť za bežné prostriedky na hubenie „hnusoby“.

V každom dave sa určite nájdu nielen tí „presvedčení“, ale aj fízli, dobrodruhovia, ba aj „deklasované“ živly, no predovšetkým sú tam obyčajní ľudia (nemyslím OĽaNO), ktorí už „čohosi“ majú dosť. Ani v roku 1988 (Sviečková manifestácia) a v roku 1989 (počas pamätného Palachovho týždňa alebo neskôr v Novembri) neprotestovali iba disidenti, či signatári Charty 77, ba ani eštebáci a kriminálnici, ale predovšetkým ľudia, ktorí mali plné zuby boľševického režimu a jeho manierov.

A súčasná „verchuška“ by si dobre mala pozrieť, „kto to tu hovorí“, a neoznačiť vladárskym mávnutím ruky všetkých svojich oponentov za „zlodejov“ a „fašistov“.