Ivan Zuzula

O niekoľko dní si opäť pripomenieme udalosti z roku 1989 a médiá budú plné článkov osláv a/alebo kritiky, obdivu či zatracovania, ako to už v prípade historických prelomov býva. V súvislosti s novembrom 1989 nezaškodí pripomenúť si aj 12. január 1977. Vtedy totiž v Rudom Práve vyšiel článok s názvom Stroskotanci a samozvanci, hanobiaci text Charty 77 a jej signatárov. „Obyčajní ľudia“, ktorí v tom čase nepočúvali Slobodnú Európu a nepozerali rakúsku televíziu, museli mať zo Stroskotancov a zapredancov v hlave riadny zmätok. Z článku sa totiž vôbec nedozvedeli, čo vlastne vykonali tí „verní sluhovia a agenti imperializmu“, či „zapredanci a sionisti“, ktorých tam spomínali. Podľa biblického „blahoslavení, ktorí nevideli, ale uverili“, či podľa gottwaldovského „strane verte, súdruhovia“ občania mali jednoducho odsudzovať všetko, čo za odsúdeniahodné označili „kompetentné“ stranícke orgány.

Kto sa k textu Charty dostal a pozorne si ho prečítal, ten však zistil, že deklarácia vôbec nemala politické ciele, Chartisti sa nesnažili o zmenu spoločenského poriadku, ch cieľom nebolo pozbavenie Komunistickej strany vedúcej úlohy v štáte a v spoločnosti, ba ani odchod okupačných sovietskych vojsk z Československa. Požadovali iba, aby „verchuška“ dodržiavala to, k čomu sa zaviazala v Helsinkách v auguste 1975, t. j. základné ľudské a občianske práva. A aj to husákovskému režimu vadilo.

Pri spomienkových akciách výročia 17. novembra 1989 sa určite mnohí rečníci nevyhnú tomu, aby nás nepresviedčali, že jedinými hrdinami protikomunistického odboja boli práve chartisti a disidenti. Bez masy „obyčajných ľudí“ by to však boli generáli bez vojska. Vojskom boli tí bezmenní, ktorí doma deťom vysvetľovali, že nie všetko, čo sa v škole učia, je pravda, tí, ktorí „kolaborovali“ s režimom tým, že chodili poctivo do práce, a prispievali tak k „budovateľskému úsiliu“, tým, že boli členmi „socialistickej“ telovýchovy, aby mohli hrať futbal, ktorý ich bavil, tým, že sa podieľali v Zväzarme na militaristickom posilňovaní „tábora mieru a socializmu“, aby mohli lepiť letecké modely, či jazdiť motocyklové súťaže… 

Údajne Karol Marx povedal, že dejiny sa opakujú: raz ako tragédia, druhýkrát ako fraška. Mnohé zo súčasnosti mi, žiaľ, pripomína opakujúcu sa nie veľmi vzdialenú históriu. Obávam sa však, že „opakovanie“ žiadnou fraškou nebude. V krajinách, ku ktorým sme počas boľševickej totality vzhliadali s nádejou, sa začínajú prejavovať snahy vytvoriť namiesto demokratickej spoločnosti samostatných mysliacich bytostí bezduchú „sivú“ masu ovládanú verejnoprospešnými heslami (rozumej nápadmi „vyvolených“). Masu bezpohlavných bytostí bez vlastného názoru, bez hrdosti a bez rodinných väzieb. Začína sa tam rozhárať „triedny“ boj neznášanlivosti s názormi iných a rysuje sa tam nová totalita.

Snaha o „nepolitickú“ politiku prináša aj u nás ovocie vo forme existencie najrôznejších obskúrnych zoskupení a spolkov s podenkovými životmi, ktoré sa celkom legálne usilujú o moc (a aj sa im v tom darí). 

Pravdepodobne sa toho nedožijem, no nerád by som svojim vnukom tajne vysvetľoval, že „bieli“ naozaj nespáchali všetky zločiny na svete, že majú otca a matku a nie očíslovaných predkov a že najrôznejšie „spasiteľské“ aktivity časom skončia ako úsilie mládežníckych „modrokošeliarov“ z päťdesiatych rokov minulého storočia, ktorí aj cez mŕtvoly „budovali šťastnú budúcnosť“ pre nás všetkých.