Najprv si vysvetlime, kto to ten „poukazovač“ vlastne je. Je to človek, ktorý vždy a za každých okolností vie, čo robil lepšie, čestnejšie, zmysluplnejšie, … a neustále „poukazuje“ na tých druhých, ako to robia horšie, korupčnejšie, zbytočnejšie… Do istej miery môžu byť „poukazovači“ užitoční, aj keď jeden môj dobrý známy tvrdí, že zaujímavé veci nám môže poukazovať aj hocijaká poveterná devucha. Kosa na kameň padne vtedy, keď „poukazovač“ musí ukázať, že sa veciam naozaj rozumie. Keď nestačí vyskakovať ako papierový čertík zo škatuľky, ale riešiť reálne problémy – a na negatíva nech poukazujú tí druhí.
Položme si teraz zdanlivo nesúvisiacu otázku – koľko lockdownov naša ekonomika vydrží? Jeden sme už na jar prestáli a škody doteraz nie sú zrátané, druhý predseda vlády aktuálne nevylučuje. Možno zvládneme aj ten. No „hnusoba“, ako koronavírus familiárne pomenoval pán premiér, nielenže po prvom vypnutí ekonomiky nezmizla, no zdá sa, že je po letnej pauze agresívnejšia. Aj keď popravde treba povedať, že na jeseň je síce viac nakazených ako na jar, no mŕtvych ekvivalentne nepribúda. Ani aktuálny celoštátny experiment s testami vírus nezničí. Izolácia infikovaných, karanténa, „dušičkové“ obmedzovanie mobility občanov, či „vypnutie“ ekonomiky určite znížia tlak na zdravotníctvo, no iba si tým „kúpime čas“ a otázkou je, za akú cenu. Zopakujeme si celoplošné testovanie aj budúci rok na jar či na jeseň? A budeme mať stále čo vypínať? Izolujeme Slovensko? Alebo optimisticky dúfame, že COVID-19 po Vianociach sám od seba zmizne, či veríme na skorú existenciu účinnej vakcíny? A nakoľko rátame s trpezlivosťou a poslušnosťou ľudí?
Možno by nezaškodilo, uvedomiť si, že v prípade COVID-19 ide o protivníka, ktorý tu môže byť ešte riadne dlho. Viacerí si mysleli, že koronavírus už tento rok v lete zmutuje do nejakej „chrípkovej“ formy, no spoliehať sa na takéto „samovyriešenie“ pandémie sa asi nedá. Čo spravíme na jar a na jeseň v budúcom roku a v roku nasledujúcom a v ďalšom roku …?
To všetko sú problémy a otázky, ktoré stoja pred nami všetkými, no predovšetkým pred tými, čo nás riadia. A taktika „poukazovania“, vhodná do opozičných parlamentných lavíc, sa nejaví ako najúčinnejšia. Od našich autorít očakávame rozum, trpezlivosť a rozvahu, schopnosť vysvetľovať, argumentovať a presviedčať, nie diletantstvo, improvizáciu, zosmiešňovanie a hrozby. Musíme si uvedomiť, že právo na nesmrteľnosť, aj keby sme veľmi chceli, medzi základnými ľudskými právami nenájdeme. A možno nielen cirkevní predstavitelia budú musieť pokorne oprášiť to tradičné: „Memento mori“.
Celá debata | RSS tejto debaty