Ivan Zuzula

Inflácia nám utešene rastie a sociálne najviac ohrozenou skupinou sú, prirodzene, dôchodcovia. Európsky štatistický úrad (Eurostat) začiatkom februára uviedol, že januárová inflácia na Slovensku bola cca 8,5 %, čo je najvyššia hodnota od decembra 2003. Znamená to, že v porovnaní s januárom 2021 je život na Slovensku zhruba o osem a pol percenta „drahší“. Oproti minulému roku si dôchodcovia prilepšili, ale len o tzv. dôchodcovskú infláciu, ktorá odzrkadľuje, ako rástli ceny tovarov a služieb, ktoré penzisti najviac kupujú a využívajú. Podľa štatistického úradu dosiahla 1,3 percenta, teda o toľko sa zvýšili aj dôchodky. Ak si niektorí penzisti prirátajú aj jednorázový „očkovací bonus“ 200 či 300 eur, stále sa im v porovnaní s vlaňajškom reálne dostáva o dosť menej peňazí. Úspory sa míňajú a životná úroveň utešene klesá.  Zatiaľ ide predovšetkým o tých, ktorí si svoj príjem nemajú ako zvýšiť, no bieda sa nevyhne ani pracujúcim.

Ťažko možno odhadnúť, ako sa v „tejto krajine“ (výraz „táto krajina“ používajú viacerí naši politici namiesto pojmu „Slovensko“) budú vyvíjať ceny? Málokto tuší (snáď iba ruský prezident Putin), čo sa bude diať s plynom v strednej a v západnej Európe, a všetkým trochu premýšľavým je už dnes nad slnko jasnejšie, kam (nielen v energetike) povedie posvätný EÚ-boj so sódovkovým plynom. V prípade CO₂ však ide o „pliagu“, ktorú, celkom pravidelne vydychujú takmer všetky živočíchy (aj koruna tvorstva homo sapiens). Prirodzeným produktom metabolizmu prežúvavcov je navyše aj oveľa účinnejšia – matovičovsky povedané – „skleníková“ hnusoba – metán. Ten okrem toho tvorí tiež podstatnú zložku zemného plynu, ktorý po na zeleno podfarbenom zavrhnutí uhlia a po ideologickej ostrakizácii jadrovej energie ostáva voľky-nevoľky poslednou reálnou energetickou nádejou (k zármutku „greténov“ – nimi glorifikované slnko a vietor spotrebu jednoducho pokryť nedokážu).

Odhliadnuc od geopolitických súvislostí zdrojov a distribúcie zemného plynu, ak si spočítame množstvo metánu, ktorý na celom svete unikne do ovzdušia pri jeho ťažbe a pri preprave, dostaneme číslo, ktorého „skleníkové“ účinky prevýšia snáď aj radikálny efekt globálneho zákazu dýchania. Viem, takýto krok je čisto hypotetický a celkom iste nereálny, no práve preto by sa naši „vládcovia“ okrem zeleného blúznenia mohli konečne venovať aj reálnej adaptácii na meniacu sa klímu. A netýka sa to iba Slovenska. Zima, tma a hlad hrozí takmer štvrtine populácie EÚ – pripúšťajú to úvahy o zavádzaní európskeho „green dealu“. A nie všetky národy v Európe sú „holubičie“ ako Slováci, na ktorých sa dá aj drevo rúbať, kým sa rozhýbu. Napríklad predseda maďarskej vlády Viktor Orbán sa na nedávnom klimatickom summite v Glasgowe vyjadril, že aktuálna klimatická politika EÚ devastuje strednú triedu v Európe: zdražovanie, nové a nové regulácie a skokový rast cien to všetko ničí podľa neho strednú triedu v celej Európe, nielen vo východnej, ale aj na západe. „Utopické fantázie sú smrtiace – a to je takisto problém energetického zdražovania“, povedal maďarský premiér. Sú vám známe reakcie našich predstaviteľov? 

Z iného súdka: Nedávno u nás vyvolal rozpaky návrh ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej potrestať až desaťročným väzením toho: „kto vyrobí alebo rozširuje nepravdivú informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia časti obyvateľstva, alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu“. Univerzálna pravda však (s výnimkou fyzikálnych zákonov) neexistuje, a násilné presadzovanie akéhokoľvek názoru je v konečnom dôsledku diktatúra. Najlepším spôsobom ako uchrániť obyvateľov pred „ovplyvňovaním“ je diskusia a dostatok argumentov. Každý musí mať možnosť vytvárať si vlastný názor na základe slobodného poznávania skutočnosti a nie „papagájovať“ jedinú pravdu na základe schválených informácii.

Tá istá pani ministerka sa teraz pred novinármi „zavzdušňuje“ tým, že sa jej v NR SR nepodarilo presadiť zámer justičnej „reformy“. Reformy, ktorú nepodporila koaličná parlamentná väčšina a ktorú snáď okrem pani ministerky nechcel a nechce nikto. Za neúspech sú „vinní“ opozícia, koaliční partneri, sudcovia, zamestnanci súdov, neobjektívne médiá a … vlastne všetci. A keďže pani ministerke zo štyroch návrhov prešiel do druhého čítania iba jeden, tak nás ubezpečuje, že „prínosy“ troch neschválených predlôh, o predmete ktorých by sa šesť mesiacov diskutovať nemalo, dajako „strčí“ do tej štvrtej, ktorou sa parlament ešte bude zaoberať. A o „účelnosti“ takéhoto postupu chce do apríla presvedčiť aj koaličných partnerov. Ak sa jej to podarí, pôjde o ďalšie svedectvo „ideovej“ čistoty našich dnešných mocipánov, pretože hlavným spojivom nebude nič iné, iba vidina zhruba 500-miliónovej tranže z prostriedkov EÚ. (Nejde však o žiadny dar, ale o peniaze, ktoré bude treba v budúcnosti vrátiť.) Možné však je, že ide o babráctvo: podmieniť si výplatu európskych peňazí justičnou reformou a vložiť ju do rúk nedôveryhodnej ministerky. 

Ak sa nič mimoriadne nestane, budeme zhruba o dva roky voliť nový parlament a aj hlavu štátu. Pozrime si predstaviteľov koalície a opozície spred roka 2020 a tých istých predstaviteľov v dnešnom opačnom garde. Takéto porovnanie mnohých určite privedie k tristnému presvedčeniu, že v roku 2024 nechcú (nebudú) voliť ani jedných, ani druhých.  Takže koho? Možno som naivný, no dúfam, že počas dvoch rokov, ktoré nám do volieb ostávajú, „sa objaví“ prijateľná politická ponuka, o ktorej dnes ešte nič nevieme.