Mohlo by sa zdať, že Slováci sú, povedané slovami Ľudevíta Štúra, „ľud koží otrockých“. Ako ovce sme hodiny stáli v radoch, aby sme si nechali strčiť paličky do nosa, pretože to „vrchnosť“ nariadila. Ona to vlastne ani nenariadila, ibaže tí bez tyčiniek v nose jednoducho majú smolu. Niekoľko dní (pán „hladný“ hygienik podľa „odborného“ odhadu čudne doštudovaného premiéra presne určí koľko) budú sedieť doma na zadku a nepôjdu ani do práce. Že na nich asi nikto nepočká, že hypotéky a pôžičky nemajú odklad, že exekútori sú nachystaní za každým nezaplateným účtom, to nikoho nezaujíma. A tak sa milí Slováci postavili „do šóru“, ako sa povie v Trnave, a s kyslým „ksichtom“ si nechali povŕtať v nose.
Pred viacerými rokmi som sa s pubertálnou bohorovnosťou pýtal svojho otca, kde mali oči a ako mohli dopustiť vládu boľševikov u nás. Slováci (a Česi a ďalšie národy z tábora mieru a pokroku) do nohy chodili k volebným urnám a hlasovali za jednotnú kandidátku národného frontu (t. j. za komunistov), „zdobili“ okná, vyslovovali podporu v sprievode na Prvého mája, odoberali Rudé Právo a Pravdu, všetci boli odborovo organizovaní… „Verchuška“ si myslela, že ma dôveru, úctu, lásku a podporu celého národa.
To, čo ľudí motivovalo k servilnému správaniu sa, však nebola dôvera, láska, ba ani sympatie, bol to strach. Obavy z perzekúcie, z problémov, zo straty zamestnania, z pomsty (až do tretieho kolena) a v päťdesiatych rokoch aj strach z PTP, z väzenia či z popravy. A tento strach z nášho národa nevyprchal ani viac ako tridsať rokov od VPR (Veľkej Plyšovej Revolúcie) v novembri 1989, ba ani bohorovné velikášstvo sa u papalášov nestratilo.
Voľakedy platilo, že komu dal Bohu úrad, tomu dal aj rozum, dnes to opäť môže byť tak, že komu Boh ubral na rozume, tomu pridal na úrade.
Ten sedí doma a nečaká na bumažku ktorá ...
Kto nechce ohrozovať seba a svojich blízkych ...
Kto nechce prísť o prácu alebo značnú finančnú... ...
+++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty