Ivan Zuzula

Niekedy býva pomerne užitočné vrátiť sa v čase o niekoľko desiatok rokov nazad a porovnať si súčasnosť s nedávnou minulosťou. Spravidla na to ani netreba historickú erudíciu, ba ani stroj času, postačia spomienky pamätníkov, prípadne televízny archív. Môžeme si porovnať, s čím nás kŕmili mocipáni kedysi a čo nám „naši najlepší“ servírujú dnes. 

Spomienka minulá: Pracujúci ľud si raz a navždy zvolil svoj predvoj, ktorý preň vybuduje vyspelú spoločnosť, pre všetkých zvýši životnú úroveň, dostal doživotný mandát na presadzovanie svojich predstáv a nikdy inak. O tom, že predvoj „nekradne“ sa ani nesmelo pochybovať.

Situácia súčasná: My nekradneme, z ušetrených peňazí robíme všetko pre ľudí, takže máme výsostné právo napĺňať všetky svoje predstavy, na ktoré sme predsa dostali mandát. Predpokladá sa, že do konca volebného obdobia, no mohlo by to byť aj nejako inak.

Spoločným znakom oboch týchto reminiscencií je, že názor „ľudu“ mocipánov vlastne vôbec nezaujímal a nezaujíma. Žili a žijú si vo vlastnom svete a názor verejnosti ich zaujíma (ak vôbec) iba v čase volieb, ktoré sa nakoniec dajú ovplyvniť – v minulosti priamo, v súčasnosti pomocou peňazí a médií.

Ukážkou paralelného sveta politikov je napríklad nedávny výrok nášho odvolaného pána premiére, ktorému vraj podnikatelia doteraz zabudli oznámiť, že ich ničia vysoké platby za energie. Značnej časti médií a väčšine verejnosti pritom vôbec nepripadá čudné, že premiér (hoc aj v demisií) so štábom úradníkov, poradcov a asistentov za niekoľko mesiacov nestihol vziať na vedomie celosvetovú energetickú krízu. Možno snáď doteraz nezaznamenal ani dvojcifernú infláciu, neregistruje kolaps nášho zdravotníctva, nezaujíma sa o životnú úroveň slovenských dôchodcov…

Keď som voľakedy nebol ochotný alebo schopný splniť dajakú povinnosť, tak sa ma otec spýtal, či mi o tom má poslať „kolkovaný“ list. Asi by nezaškodilo poslať takýto list aj na úrad vlády, aby jeho najvyšší nájomník a predstaviteľ výkonnej moci (slovo „výkonnej“ nezamieňať so skutočnými výkonmi tohto pána) prestal v drese s číslom 76 fantazírovať o vidine akejsi efemérnej vládnej „sedemdesiatšestky“ a začal sa venovať reálnym problémom obyvateľov Slovenska.

Najlepšie by však bolo ušetriť peniaze za poštové poplatky a nevynakladať náklady za kolky a spomínaného pána v demisii zbaviť zodpovednosti, ktorá ho celkom viditeľne obťažuje.