Témou niekoľkých ostatných dní je ďalší balíček proukrajinských opatrení Európskej únie obsahujúci aj požiadavku zastaviť od budúceho roka dovoz ruskej ropy do členských krajín. Vojna je, samozrejme, záležitosť úplne výnimočná, no ani takomto prípade sa nevypláca strácať hlavu a podliehať návalom súcitu a emócií.
Mýliť si „hystériu“ s „históriou“ je nanič, o tom nás presvedčuje aj nedávna minulosť. V roku 1945 malo rozbité Nemecko za sebou prehratú vojnu s miliónmi mŕtvych, s holokaustom, s gestapom, s koncentračnými tábormi a svätou pravdou bolo, že Nemci (vtedy „nemci“ – dôsledne iba malými písmenami) už nikdy nebudú môcť byť prijatí do žiadnych medzinárodných organizácií, ba vlastne ani medzi slušných ľudí. O štyri roky boli na svete dva nemecké štáty a zhruba o pätnásť rokov sme sa už za železnú oponu chodili do vtedajšej NSR pozerať na hospodársky zázrak a na demokraciu v praxi. Zdravý rozum zvíťazil nad „spravodlivosťou“.
Od 24. februára je jasné, že Západ v prípade vojny na Ukrajine nehodlá prekračovať hranice NATO a EÚ, takže okrem sankcií voči Rusku a dodávok na Ukrajinu nemá inú možnosť, ako do konfliktu zasiahnuť. Zo základných fyzikálnych zákonov ale vyplýva, že ani pomoc nemôže byť nekonečná, že má istú racionálnu hornú hranicu. Ak sa takáto hranica prekročí, ochota pomôcť sa zmení na záťaž a sankčné opatrenia začnú destabilizovať krajiny, ktoré ich prijali. Výsledkom bude oslabený demokratický svet – a o to Putinovi ide. Účinnú pomoc môže Ukrajine poskytovať iba nezdecimovaná Európa.
A len tak na okraj: Nakoľko je reálne, že ešte tri roky (výnimka, ktorú sa snažíme z európskeho embarga vyrokovať) potečie ropa z Ruska na Slovensko bez akýchkoľvek obmedzení a potom Rusom jednoducho oznámime, že koniec, vozíme odinakiaľ?
Celá debata | RSS tejto debaty