Ivan Zuzula

Známy český spisovateľ, novinár, publicista a fotograf Ondřej Neff zaviedol do literatúry novotvar „mašibl“ ako pomenovanie pre človeka, ktorý je magor, šialenec a blbec súčasne. Nebezpečné je, že spoločnosť má veľmi často tendenciu takýchto jednotlivcov podceňovať a nebrať vážne.

Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia sa v Nemecku našlo určite nemálo takých, čo si robili posmech z Dolfiho s jeho patetickými gestami a s komickou kefkou pod nosom. A obrane pred rozpínavosťou tohto Rakúšana sa až do „anšlusu“ jeho rodnej krajiny európske „mocnosti“ takisto príliš nevenovali a aj vtedy radšej dali prednosť Mníchovu pred zásadami. Stavím sa, že vo voľbách začiatkom roka 1933 volilo národných socialistov (nacistov) aj nemálo Židov a potom po holokauste im neostávalo iné, len trpko konštatovať: „Pán Hitler – kulantný človek. My Židia si na neho vlastne vôbec nemôžeme sťažovať. Všetko, čo nám sľúbil, to aj dodržal.“

Súdruh Gottwald, blahej pamäti, ten svojim parlamentným poslaneckým kolegom už koncom dvadsiatych rokov minulého storočia jasne vysvetlil, po čo chodí do Moskvy – podľa jeho vlastných slov: učiť sa, ako im vykrútiť krk. Po roku 1948 to aj uskutočnil a pre všetkých v Československu bez výnimky zároveň zaviedol červený „raj“. Národ to na viac ako na štyridsať rokov stálo slobodu a tí, ktorí súdruhom nepasovali a/alebo sa priveľmi vzpierali povoleným rajským rozkošiam, jednoducho skončili v lágroch, alebo prišli o život.  

Súčasní európski „mašibli“ prisahajú na „ekologické“ náboženstvo a natruc fyzike a zdravému rozumu chcú, hlava – nehlava, opäť zaviesť „raj“, tentoraz zelený. Čo sa bude diať s tými, ktorí nebudú novodobým vierozvestcom pasovať, alebo s tými, ktorí nebudú túžiť po „green“ rajských radovánkach, nevedno. Historické skúsenosti s „mašiblami“ však príliš optimisticky nevyzerajú. V zelených energetických predstavách „eurmašíblov“, ktoré majú byť v priebehu dvoch až troch desiatok rokov v EÚ realitou, sa celkom vážne ráta s tým, že štvrtina európskej populácie bude trpieť energetickou chudobou a bude preto odkázaná na sociálnu výpomoc. Všetko sa to má udiať pod heslom záchrany klímy na Zemi. Tŕňom v spasiteľskom oku sa stali predovšetkým osobné autá – novodobý znak nezávislosti jednotlivcov a ich mobility. Ak si však uvedomíme, že príspevok štátov EÚ ku svetovým emisiám skleníkových plynov je asi 8 %, že príspevok dopravy z toho predstavuje štvrtinu a že osobné automobily emitujú z tejto štvrtiny cca 15 %, potom náhrada všetkých osobných aut v EÚ za elektromobily prinesie zníženie svetových emisií skleníkových plynov zhruba o 0,3 %. Zopár uhoľných elektrární v niektorej z krajín, kde sa podobnými obmedzeniami netrápia, túto európsku úsporu v planetárnej mierke vymaže ako nič.

Vieme, že tandem slnko – vietor ako jediný zdroj energie celkom určite nedokáže v EÚ zabezpečiť jej dostatok pre výrobu, pre dopravu a pre všetky domácnosti. Ak teda budeme brať energetické predstavy európskych „mašiblov“ vážne – a to by sme mali, tak aj našou nie príliš vzdialenou perspektívou je tmavá a mrazivá realita Európskej únie so zákazmi a s príkazmi, s prídelmi, s nedostatočnými službami a s obmedzeným cestovaním. My skôr narodení sme niečo podobné už zažili a volalo sa to tábor mieru a pokroku a reálny socializmus.

„Mašibli“ na Slovensku predstavujú osobitnú kapitolu. Mnohí, ktorí niektorému z nich koncom februára 2020 dali vo voľbách svoj hlas, dnes – podobne ako nejeden Nemec za Hitlera – tento krok ľutujú. Celkom iste sa však možno spoľahnúť na to, že „mašibli“ väčšinu svojich zámerov aj uskutočnia. Od tých našich nemožno očakávať nič neobyčajné, ale to ani nesľubovali. A čo nám ostáva? Ako sa vyjadril jeden zo súčasných obyčajných klasikov, mali by sme ticho sedieť, šúchať nohami a čakať – niektorí na zatknutie a ostatní na zázrak. Naozaj nemáme inú možnosť?