Ivan Zuzula

Kauza Sputnik V vraj dokázala, že Igor Matovič na svoju premiérsku funkciu nedorástol. Domnievajú sa to jeho koaliční partneri (či skôr vládni oponenti?). V tomto tvrdení sú obsiahnuté dve skutočnosti: (1) kauza Sputnik V, (2) Matovič na svoju funkciu nedorástol.

V prípade prvej kauzy (?) treba brať do úvahy ďalšie dve hľadiská: (1) Na Slovensku by pacientom mali byť k dispozícii iba medikamenty schválené zodpovedajúcimi autoritami. (2) Ak horí dom, jeho majiteľ sa čerta stará o to, či hasiči náhodou nestriekajú vodu zo striekačky, ktorá nemá v poriadku technickú dokumentáciu, prípadne, že tá voda nie je pitná.

O dovoze protikovidovej vakcíny z Ruska a o jej použití na Slovensku možno dlho a intenzívne diskutovať, pričom je ľahko možné, že debaty čoskoro stratia zmysel, keďže žiadosť o registráciu Sputnika V je už na stole Európskej liekovej agentúry. Na celej záležitosti mi však oveľa viac prekáža papalášsky alibizmus – dovoz očkovacieho materiálu zrealizovalo Krajčího ministerstvo zdravotníctva pomocou lietadiel Naďovho ministerstva obrany a za výdatnej asistencie predsedu vlády Matoviča, no zodpovednosť za možné negatívne dôsledky vakcíny leží na pleciach „obvoďákov“, ktorí ju pacientom „pichnú“. A tu máme opäť dve možnosti: (1) Lekári „experimentálne liečivo“ využijú, pacientom ho „pichnú“ – a v prípade zdravotných dôsledkov, ktoré nemožno celkom vylúčiť, z problémov nevyjdú (nepochybujem, že na „buzeráciu“ máme zavedený efektívny sankčný mechanizmus). (2) Lekári sa budú dôsledne správať „lege artis“, vakcínu budú až do definitívneho stanoviska Európskej liekovej agentúry ignorovať – a premiér Matovič ich označí za „múdrosráčov“, pošle ich „kopať hroby“ a pod.      

To, že premiér na svoju funkciu nestačí, je, žiaľ, výrok pravdivý. Otázkou však ostáva, prečo koaliční oponenti (pardon – partneri) Igora Matoviča prišli na jeho (ne)schopnosť viesť vládu až po roku spoločného „úsilia“. A nechce sa mi veriť, že kauza Sputnik V je naozaj to neprekročiteľné maximum, ktoré „už ale naozaj“ a „už nikdy viac“ nebudú tolerovať. Byť napríklad v koži R. Sulíka našiel by som si na animozity niekoľko ďalších (a asi aj významnejších) dôvodov.

Obávam sa, že táto kauza sa skončí podobne ako čínsko-sovietske pohraničné podpichovanie na rieke Ussuri koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Po každom „konflikte“ na tejto pohraničnej rieke vydala sovietska vláda „posledné vážne varovanie“ a … život šiel ďalej.