Ivan Zuzula

Opäť sme šokovaní, zhrození, smutní a prekvapení. Zasa vyslovujeme sústrasť a solidaritu. Znovu sme odhodlaní a budeme brániť naše hodnoty, ktoré sú silnejšie ako,…, atď., atď. Momentálne vo Viedni. Koľký krát už? Otrepaná pesnička. Dovoľte mi použiť obľúbenú metódu kopírovania a ponúknuť vám text, ktorý som napísal v lete 2015:

Televízie nám pravidelne servírujú dramatické príbehy o utečencoch, ktorí sa na chatrných plavidlách dostávali po viac alebo menej dramatickej plavbe cez Stredozemné more na pobrežie Talianska a Grécka, a so železnou pravidelnosťou prinášajú reportáže o skupinách migrantov križujúcich bez akejkoľvek kontroly a registrácie Európu. Reportáže (možno zámerne skreslené) ukazujú zväčša nervóznych, podráždených a dosť často aj agresívne pôsobiacich migrantov (spravidla mužov v najlepšom veku), ktorí sú skalopevne presvedčení, že konečne sa naplní ich „garantované“ právo na šťastný a spokojný život – najlepšie v Nemecku. Veľmi často však (a v reportážach je to vidno) u nich absentuje aj minimálna ochota podriadiť sa akýmkoľvek pravidlám identifikácie a registrácie.

Je súčasná utečenecká kríza začiatkom nového „sťahovania národov“? Sú naši predstavitelia (a máme na mysli európskych predstaviteľov, pretože ide o problém, ktorý sa týka celého „starého“ kontinentu) na takéto „excesy“ pripravení? Pretože tí, ktorí sledujú históriu najrôznejších odborných konferencií, summitov, kongresov a stretnutí, vedia, že už dlhodobo existuje viacero príznakov naznačujúcich, že pred nami stojí rad problémov, výsledkom ktorých bude mohutný presun „ľudskej masy“ – spomeňme iba zmenu klímy a jej možné dôsledky.

Vo fyzike a v technických vedách poznáme pojem tzv. konzervatívneho odhadu. Ide o také modelové riešenie určitého problému, od ktorého horšie prakticky nemôže existovať. Majú európski politici v prípade vlny utečencov takýto konzervatívny odhad? Vieme (a s akou presnosťou) povedať, koľko prisťahovalcov dokáže Európa „absorbovať“? Alebo sa prílev utečencov skončí, až keď bude v Nemecku celá Sýria, Líbya, Eritrea, Sudán …? Naozaj je zodpovedné (a štatisticky pravdepodobné) domnievať sa, že v ťažko kontrolovateľnej (a často nekontrolovanej) anonymnej mase nie sú žiadni teroristi? A je korektné „zakazovať“ niekomu, aby mal strach z toho, že to tak naozaj môže byť? Vie si niektorý z prívržencov a propagátorov kvót predstaviť, že sa pred jeho domom zhromaždí neidentifikovaný dav a bude sa hlučne domáhať vstupu doň? A keď nebude náhodou ochotný takýmto „oprávneným“ požiadavkám vyhovieť, tak dav v lepšom prípade vyhlási protestnú hladovku, ktorú bude držať dovtedy, kým nedosiahne to, čo chce, v horšom prípade vezme oplotenie domu a jeho hlavný vchod útokom?

Zástancovia kvót sa číslami určenými „od brucha“, neopierajúcimi sa o žiadne analýzy a ktoré, ako sa ukázalo, už ani nezodpovedajú mohutnosti utečeneckej vlny, iba snažia zamaskovať svoju bezradnosť. Predstierajú snahu a ochotu pomôcť všetkým, no sľubujú nesplniteľné. Veľmi dobre totiž vedia, že potenciál Európy poskytnúť komukoľvek na svete, kto o to požiada, naplnenie jeho „prirodzeného“ práva na šťastný a spokojný život, je konečný a obmedzený.    

Nezodpovedanou otázkou tiež ostáva, ako by sa tí istí predstavitelia zachovali, ak by sa vojnovým konfliktom ohrození obyvatelia východnej Ukrajiny rovnako rozhodli putovať do Nemecka. A čo dodržiavanie ľudských práv v Číne? Nemôže to byť dôvodom na to, aby sa milióny Číňanov vydali na pochod smerom do EÚ hľadať tu podmienky na dôstojný a bezpečný život?

Pomôžme si trochou štatistiky a predpokladajme, že vlastnosti masy migrantov dobre popisuje Gaussova krivka (krivka normálneho rozdelenia). Predstavme si naivne, že v celej populácii migrantov existuje iba jedno promile (0,1 %) takých, ktorí sa z hľadiska zločinnosti vymykajú bežným predstavám. V jazyku štatistiky hovoríme o hladine významnosti 99,9 %. Znamená to, že medzi každými 100 tisíc utečencami možno predpokladať sto z hľadiska zločinu „výnimočne sa správajúcich“ ľudí. Polovica z nich (päťdesiat) bude z pravej polovice spomenutej Gaussovej krivky, čo znamená, že ide o jednotlivcov extrémne imúnnych voči zločinu  a striktne dodržiavajúcich zákony, no rovnako možno očakávať päťdesiat indivíduí z ľavej polovice spektra extrémne náchylných ku kriminálnym skutkom. 

A teraz si skúsme predstaviť, čo by v bežnom európskom stotisícovom meste spôsobila správa, že sa tam po uliciach voľne a bez akejkoľvek kontroly potuluje päťdesiat anonymných ťažkých zločincov odhodlaných pokračovať vo svojich kriminálnych aktivitách. Nesmieme sa preto čudovať nikomu, kto chce vedieť aspoň to, či v dave utečencov náhodou nie sú aj ťažkí zločinci, extrémisti a teroristi (je veľmi pravdepodobné, že tam takí sú) a aká je šanca na ich odhalenie a na zabránenie ich „činnosti“.

Spomenutí politici si pravdepodobne ani neuvedomujú, čo môže byť s Európu o tridsať, štyridsať rokov, keď tu bude žiť už druhá, tretia generácia potomkov dnešných imigrantov. Nemajú poňatia o tom, či a ako sa súčasná vlna prisťahovalcov bude integrovať do spoločnosti, v ktorej sa rozhodli žiť. 

Ani tí, ktorí sa stali terčom kritiky „humanistov“, nie sú vôbec necitliví k utrpeniu druhých. Drvivá väčšina z nich by pred svojim domom nenechala trpieť ani psa alebo mačku, nieto ešte starých a chorých ľudí, či matky s deťmi. Nechcú však, aby šlo o vynútené milosrdenstvo, aby im niekto nadiktoval, komu a ako majú pomáhať, navyše ak ani nevedia, kto sú ich hostia, odkiaľ prišli, aké majú úmysly a či chcú u hostiteľov vôbec byť. Sú schopní a ochotní pomôcť, no nie na základe diktátu euroúradníkov, ktorých zväčša nikto nevolil a ktorí spravidla ani nikomu nemusia skladať účty.

Európskej únii jednoducho chýba akýkoľvek plán na ochranu jej vlastnej kultúrnej identity. A ak aj isté pravidlá existujú, jednoducho sa pod tlakom davu v mene „posvätných“ ideálov, o ktorých sa nediskutuje, prestanú dodržiavať. Nie je to tak dávno, čo sme z úst viacerých predstaviteľov vyspelých európskych krajín počúvali, že predstava multi – kulti sa ukázala ako nerealizovateľná a neživotná. Prečo sa tí istí politici dnes tvária, že masa ľudí, o ktorých často ani nevieme, ako sa volajú a odkiaľ pochádzajú, budú iba obohatením v krajinách, ktoré si pre svoj ďalší život vyberú? Prečo sa nehovorí aj o rizikách, ktoré takýto vývoj môže priniesť?

Prvoradou podmienkou na existenciu a prežitie akéhokoľvek spoločenstva je ochrana hraníc územia, na ktorom žije, a zabezpečenie poriadku a bezpečnosti na tomto teritóriu. A úlohou štátu a jeho reprezentantov je zabezpečenie týchto podmienok v regióne, ktorý spravujú. Takže občania Európskej únie sa plným právom od svojich politických reprezentantov môžu a majú dožadovať, aby tu boli dodržiavané platné právne predpisy. Bude už konečne potrebné v mase utečencov oddeliť ekonomických migrantov od tých, ktorí sú skutočne ohrození vojnou, a to sa nedá robiť vo vypätej a hysterickej atmosfére.

Zdá sa, že mnohí súčasní európski predstavitelia sa podobnými otázkami príliš nezaoberali a odpovede na ne nepoznajú. Načo sú nám takí politici?