Ivan Zuzula

Aktuálna politická výzva viacerých umelcov (a slovo umelcov som zámerne nedal do uvodzoviek, pretože medzi signatármi sú aj ľudia, ktorí čosi dokázali) adresovaná I. Matovičovi, aby vyhovel požiadavke SaS a aby odstúpil, mi pripadá, mierne povedané, nepatričná. Hovoria o odchode, no nie sú to ani štyri roky, kedy dramatickou fistulou zaklínali národ k odporu proti legálnej vláde a zametali cestičku Igorovi M. k veľkolepému volebnému víťazstvu. „Hosana“ a „ukrižuj“ nie je v histórií ničím novým, takže tí istí ľudia dnes veľkým hlasom zaklínajú toho istého Igora M., aby urýchlene a dobrovoľne opustil vládu, lebo len takouto sebažertvou sa dá zabrániť voľbám, v ktorých by nesvojprávni voliči mohli pred dnešnou „najlepšou“ Hegero-Matovičovskou vládou uprednostniť niekoho iného (Fica, fašistov, opice, dezolátov, mafiánov, zlodejov…).

Od novembra 1989 až dodnes som bol presvedčený, že voľby u nás sú demokratickým nástrojom na vyjadrenie vôle národa a ich výsledkom býva vláda, ktorá musela získať sympatie väčšiny národa. Možné však je, že som sa viac ako tridsať rokov mýlil, že to tak nie je a že výzva umelcov má racionálny podklad. Druhým variantom (a považujem ho za pravdepodobnejší) je, že spomenutá aktivita je motivovaná predovšetkým predstavou o vlastnej intelektuálnej nadradenosti a hypertrofovaným pocitom práva hovoriť do všetkého, najskôr však reklamnou snahou zviditeľniť sa. V takom prípade považujem za užitočnejšie, aby aktivisti rešpektovali to staré: „Šuster, drž sa kopyta“ a venovali sa umeleckým odborom, v ktorých sú doma. Inak môže vzniknúť dojem, že pred „kopytami“ uprednostňujú „korytá“.

V stredovekých mestách (sic), aby v noci mali pokoj, zaviedli dobrý zvyk pred zavretím mestských brán vykázať z mesta ženštiny ľahkých mravov, chmatákov a komediantov. Zavádzať do dnešných miest „pokoj“ takýmto spôsobom, chvalabohu, nie je možné, no s umeleckými „politickými úderkami“ máme z nedávnej minulosti tiež dostatočnú negatívnu skúsenosť.