Ivan Zuzula

V stredu podvečer sme v priamom prenose videli „zdrveného“ premiéra Matoviča, ktorý nám s výrazom decka, ktorému spadli hračky do hnoja, oznámil k. o., ktoré údajne utŕžil od Zuzany Čaputovej a od Richarda Sulíka. Pani prezidentka mu dosť nevychválila jeho fixnú ideu o význame a užitočnosti povinného antigénového testovania, minister hospodárstva zasa nebol schopný (ochotný?) nakúpiť potrebné množstvo testovacích súprav. (Mimochodom: premiér akosi nebral do úvahy prípadnú neochotu Slovákov nechať si v decembri masovo dva- či trikrát vŕtať paličkami v nose.)

A keďže sa veci nediali podľa želaní pána predsedu vlády, malo to podľa neho za následok tisícky nových prípadov kovidu a desiatky mŕtvych. A kto je za to zodpovedný? Nuž každý, kto nepochopil, že „hnusoba“ sa ničoho nebojí tak, ako testovacej atómovej zbrane v rukách nášho univerzálneho „vševedka“. 

„Uznanie nehynúcich zásluh ministra hospodárstva“ z úst náčelníka slovenskej exekutívy sa počas spomenutej tlačovej konferencie viackrát zopakovalo, takže aj tí menej chápaví pochopili, že v prípade pandémie COVID-19 nejde o príčinu „lebo Fico“, ale že to asi bude „lebo Sulík“. 

Keby podobné invektívy ktokoľvek adresoval mne, hlboko by som sa zamyslel nad svojimi (ne)schopnosťami. A do úvahy v podstate prichádzajú dve možnosti: (a) kritik má pravdu a zamyslím sa nad tým, či na svoju funkciu stačím, (b) kritik nemá pravdu a jeho výroky si veľmi dôrazne vyprosím. Existuje však aj tretia možnosť: nechať sa poopľúvať a s otvoreným dáždnikom sa tváriť, že prší. Jednota koalície nadovšetko, však, pán Sulík.