Ivan Zuzula

Úprimne – koronavírusovú „hnusobu“ určite nemá na svedomí Igor Matovič a určite si ju ani neželal. Na jeho smolu sa však objavila práve v čase, keď po tohtoročných voľbách dostal šancu odpáliť jednu zo svojich sľubovaných „atómových bômb“ a zničiť celkom inú „hnusobu“, na ktorú sa s krvou v očiach už dávno chystal: Fica, Smer, oligarchov, zlodejov, fašistov… Lesk a sláva honby na všemožné „mafiánske“ čarodejnice, ktorá mala byť ústredným motívom jeho pontifikátu, rýchle vybledli popri tisíckach chorých a stovkách mŕtvych, popri prepade ekonomiky a popri nečakaných sociálnych problémoch. Hlavným povolebným mediálnym hitom sa namiesto „zatýkacích scén“ stali existenčné problémy a depresie ľudí bez zamestnania, melanchólia seniorov, hlúpnutie mladej generácie a hŕba ďalších komplikácií sprevádzajúcich pandémiu COVID-19.

A na titul národného hrdinu a miláčika národa zrazu nestačili urevané manifestácie pred bytmi politických protivníkov, manévre policajných ťažkoodencov, ba ani servilné chválospevy pochlebujúcich žurnalistov. Premiér zrazu „bojuje“ s nepriateľom, ktorý kašle na teatrálne gestá a na veľkohubé proklamácie, s protivníkom, na ktorého platia iba logické argumenty, prísna disciplína a striktné pravidlá nemeniace sa viackrát za deň. Ide o súpera, ktorý tu je a ktorý tu ešte dlho bude, a o tom, že je nebezpečný, sa ľudia musia presvedčiť sami, nestačí propaganda a rozkazy, či pátos a slzy v očiach večne ukrivdeného predsedu vlády.

Predstavme si na chvíľu, že koronavírus by bol niečo podobné ako toxický plyn, a jedno nadýchnutie by znamenalo neodvratnú smrť. A jedinou ochranou by bola dobre tesniaca maska s výkonným filtrom. Stavím sa, že by sa nenašiel jediný aktivista, ktorý by proti noseniu plynovej masky protestoval, resp. odvážlivec, ktorý by bez nej šiel demonštrovať. A návrhári by sa predháňali v najrôznejších módnych variantoch škrabošiek s chobotom. Keďže reálna situácia je chvalabohu úplne odlišná, mnohí z nás sa podľa toho aj správajú. Kašľú na riziko a nový typ „chrípky“ jednoducho neberú na vedomie. A chaotické kroky vlády ich v tom utvrdzujú. Igor Matovič sa zamiloval do svojej jedinej hračky, do novej antivírusovej „atómovej bomby“ – do plošného antigénového testovania. Ako účinná a efektívna sa doteraz táto diagnostická (nie liečebná) metóda ukázala predovšetkým v ohniskách nákazy. Zle pochopené výsledky celoplošného testovania viedli naše „autority“ k optimistickej domnienke, že už sme „za vodou“. Ukazuje sa však, že to tak nie je. Viac ako mesiac od celoštátnych vojenských manévrov s tyčinkami do každého nosa narastá počet nakazených, hrozivo stúpa počet hospitalizovaných a počet mŕtvych prekročil tisícku. Vláda nemá predstavu o lockdowne (celoslovenskom či regionálnom), nie sú otvorené školy (okrem niekoľkých vybraných), absentuje dlhodobá stratégia boja s pandémiou.

Mnohým je jasné, že doteraz jediným ako–tak účinným prostriedkom na prevenciu šírenia sa koronavírusu je obmedzovanie sociálnych kontaktov. A že jediným prostriedkom na to, ako to dosiahnuť, je lockdown (čiastočný alebo úplný, regionálny alebo celoslovenský). Keďže sa blížia Vianoce, označované aj ako sviatky rodiny, kedy sa schádzajú blízki zblízka aj zďaleka, bolo by slušné a ohľaduplné, keby nám príslušné „autority“  včas prezradili, čo nás v súvislosti s Covidom-19 koncom decembra čaká a neminie. A je celkom jedno, či nás bude informovať niekto z „popieračov“ alebo z podporovateľov celoplošného povinného antigénového testovania. Len nech má poskytnutá informácia platnosť dlhšiu ako pol dňa.

Pôvab šéfovskej funkcie tkvie predovšetkým v možnosti prijímať rozhodnutia a trvať na nich. Ide o kompetenciu spravidla nekontrolovateľnú, pretože zo všetkých možných riešení sa nakoniec aj tak zrealizuje iba to šéfovo a výsledky ostatných sa v praxi neprejavia. Nevyhnutým predpokladom efektívneho riadenia však je, že „šéf“ býva obklopený skutočnými odborníkmi a rešpektuje ich názory. Od odborníkov sa zasa očakáva, že nie sú iba štafážou bez názoru a že dokážu sformulovať spočítateľný počet racionálnych riešení, aby si „šéf“ nemusel vyberať celkom náhodne. Najhorší variant riadiacich rozhodnutí je ten, keď „odborníci“ nie sú odborníkmi a/alebo keď „šéf“ ťahá riešenia z klobúka. Ešte horšia je kombinácia týchto dvoch eventualít, ktorú dosť často volí náš premiér, totiž kašľať na odborníkov a rozhodovať sa sám od buka do buka. 

Keďže Slovensko je fungujúcou parlamentnou demokratickou republikou s prezidentkou ako s hlavou štátu, tak chaos, ktorý tu už niekoľko mesiacov pozorujeme, ťažko možno pripísať iba jedinej osobe. To je možné v severnej Kórei a snáď v Bielorusku. Časť zodpovednosti celkom zákonite padá na všetkých našich ústavných činiteľov. Nevadí im to?