Rozumná časť ľudstva už najmenej päťdesiat rokov chápe, že ochrana a tvorba životného prostredia je nanajvýš dôležitá vec. No zároveň chápe, že environmentálne problémy nemôžu byť nadradená nad čokoľvek ostatné a „dobro“ planéty sa nemôže stať posvätným grálom smerujúcim ku zničeniu ľudí samotných. Ochranárske ciele (ak nechcú byť likvidačnou utópiou) musia rešpektovať prírodné zákonitosti, početnosť populácie ma Zemi a úroveň primeraného civilizačného rozvoja. „Zelený pokrok“, ak sa nemá stať likvidačnou utópiou, musí rešpektovať rozum a musí sa rozvíjať ruku v ruke s výrobou a s priemyslom.
Za normálnych okolností by to snáď mohlo byť aj čudné, no v slovenskom panoptiku paradoxov to už asi nikoho neprekvapuje, že odvolaný minister životného prostredia (dlhodobo sa hlásiaci k akejsi miniatúrnej obskúrnej strane) a reprezentovaný premiérom vlády, ktorá už dávno stratila dôveru, celému národu predkladá kľúčový zákon o klíme a o nízko uhlíkovej transformácii. A názor vedcov a zamestnávateľov nikoho nezaujíma.
Slovenské paradoxy sa však ešte nekončia. Postoj vlády v demisii pripadá málo ambiciózny najprogresívnejšej časti nášho mimoparlamentného politického panoptika, ktoré pevne dúfa, že po víťazných predčasných parlamentných voľbách Slovenský národ celkom iste osprostie, a oni budú nerušene a oveľa ambicióznejšie spokojne vládnuť. Ako uviedol jeden z ich žijúcich euro parlamentných guru, na stole je legislatívny rámec, ktorý nezodpovedá ani (ich) nárokom, ani (ich) očakávaniam, rozhodne nie príležitosti, ktorú Slovensko má aj vďaka európskym miliardám na dekarbonizáciu. „Samozrejme, je to lepšie ako nič. Ako odrazový mostík ku skutočne kvalitnej legislatíve to postačí. Len rezort životného prostredia musí konečne získať politická strana, pre ktorú je životné prostredie skutočnou prioritou.“
Pre zaujímavosť uveďme k predmetnému stanovisku aj názor Republikovej únie zamestnávateľov, Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení a Asociácie priemyselných zväzov – teda tých, ktorí by mali čosi vedieť o reálnom vývoji slovenskej ekonomiky, keďže zabezpečujú prácu mnohým z nás: „Od tohto zákona ako celku sa dištancujeme, nemôžeme sa totiž podieľať na tvorbe legislatívy, ktorá zásadným spôsobom poškodí našu ekonomiku a zníži životnú úroveň našich obyvateľov. Svojou nejednoznačnosťou a nevykonateľnosťou sa návrh zákona navyše pridáva k ďalším nástrojom ministerstva životného prostredia na byrokratické šikanovanie Slovenska.“
Názor si asi každý musí urobiť sám. Ukazuje sa však, že pred parlamentnými voľbami (a je jedno či budú v júni alebo v septembri) by si voliči mali veľmi dobre prečítať predvolebnú rétoriku všetkých zúčastnených politických strán a zaujímať sa nielen o tzv. silové rezorty, či o populistické prejavy šestákových sľubov, ale aj o rezortné predstavy životného prostredia.
Ani päťsto eur za voľby nám nakoniec nemusí byť dosť, ak uveríme, že druhú vetu termodynamickú na zničenie planéty objavili komunisti a/alebo Fico.