Po páde najlepšej vlády v dejinách Slovenska, vlastne jej mierne pozmeneného klonu, ktorý sa celkom príslovečne ujal vlády na Deň vtákov (1. apríla) minulého roka, nasleduje ďalšie dejstvo domácej politickej tragi-frašky. Politici, politológovia, komentátori a aj krčmoví znalci sa predbiehajú vo variantoch a v scenároch toho, čo nás čaká a čo nám hrozí. Ak si odmyslíme všetky možné vojenské, ekonomické a sociálne komplikácie (o ktoré tu odvolaným emeritným vládcom celkom ani nejde), Slovensko obchádza strašidlo predčasných volieb. Odkedy si pamätám (a v dosť dospelom veku som fungoval už aj počas husákovskej normalizácie), tak voľby sa vždy považovali za vrchol demokracie – aj tej ľudovej, aj tej socialistickej a, dúfajme, že aj tej súčasnej, kedy národ – hegemón moci – prejavuje svoju vôľu.
Zrazu však čítame a počujeme, že voľby sú vlastne akousi formou štátneho prevratu, a ak voliči „nezvolia“ tú jedinú správnu konšteláciu, hrozí nám prinajhoršom Sodoma, Gomora a sedem rán egyptských, prinajlepšom reinkarnácia Tisa, Tuku a Šaňa Macha. A keďže národ, ako sa zdá, „správnu“ konšteláciu nechápe, jeho prevýchova je beh na dlhé trate a populácia s hlasovacím právom sa jednoducho nedá vymeniť za inú, najlepšie bude „zakázať“ či „upraviť“ voľby. O tom, že ľavičiarsky orientovaní fanatici dokážu zakázať čokoľvek, nás presviedča napríklad aj literárny klasik Jaroslav Hašek (počas VOSR politický komisár v radoch boľševickej červenej armády) v poviedke Ako boľševici v Rusku zakázali Vianoce.
Vráťme sa však na Slovensko. Politikom, politológom, komentátorom a krčmovým znalcom uniká ešte jeden možný scenár blízkeho politického vývoja na Slovensku: Pani prezidentka po márnych pokusoch Hegera, Matoviča, Sulíka, Remišovej, Kollára a ďalších nájsť parlamentnú väčšinu jednoducho v januári 2023 vymenuje podľa vlastných preferencií „úradnícku“ vládu, ktorá samozrejme nezíska podporu v NR SR, no v demisii (keďže ju nikto neodvolá) dovládne až do termínu riadnych parlamentných volieb koncom februára, začiatkom marca 2024. Kompetencie takejto vlády budú podľa ústavy závislé od rozhodnutí hlavy štátu, no pani prezidentka celkom iste nebude podkopávať nohy vlastným nominantom. Že to tak ide, to nám pripomína nedávna história u našich západných susedov a kabinet Jiřího Rusnoka, označovaný aj ako „vláda priateľov Miloša Zemana“. Vymenovaný bol 10. júla 2013, nedôveru mu český parlament vyslovil 7. augusta 2013, demisiu podal 13. augusta 2013 a pokojne „v demisii“ dovládol až do 29. januára 2014.
Nehovorte mi, že niečo podobné na Slovensku nie je možné. Národ sa za pár mesiacov vymeniť nedá, no čas na podplácanie a „prevýchovu“ voličov sa predĺžiť dá!