Ako žiaci prvého stupňa základnej deväťročnej školy sme sa na vlastivede dozvedeli, že elektrina vzniká šúchaním ebonitovej tyče líščím chvostom, no vo veľkom sa vyrába predovšetkým vo vodných a v tepelných (uhoľných) elektrárňach. Učili sme sa tiež, že od roku 1958 za pomoci sovietskych odborníkov budujeme aj atómovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach – do prevádzky bola uvedená na Vianoce v roku 1972. O vetre sa ako o energetickom zdroji hovorilo iba v súvislosti s plachetnicami a s veternými mlynmi a o dňoch bohatých na slnečné žiarenie bývala zmienka v bedekroch a v turistických príručkách.
Boj so zmenou klímy uviedol na scénu ďalšie zdroje vhodné na výrobu elektrickej energie: biomasu a zemný plyn. Zopár odborníkov sa tiež domnieva, že ako energetická surovina by sa dali využívať aj vhodne upravené komunálne odpady.
Po niekoľkých desiatkach rokov zisťujem, že pre predstaviteľov zozelenej Európskej únie ako jediné prijateľné riešenie energetickej krízy do úvahy prichádzajú iba slnko a vietor. Nemci, ktorí si ako posvätnú mantru určili likvidáciu moderných a funkčných jadrových elektrární, nás ešte presviedčajú, že „ekologické“ sú aj plynové elektrárne. O tom že sú to zdroje značne nespoľahlivé, hovoriť asi netreba. Zimné slnko dosť intenzívne nehreje, vietor tiež nefúka podľa želaní euroúradníkov a energetika postavená na dodávkach plynu z Ruska (ktorý navyše na znak protestu proti vojne na Ukrajine vlastne ani nechceme) takisto nie je zárukou stability. Čo sa týka energetickej budúcnosti Európy, optimizmus nevzbudzujú ani aktuálne zelené predstavy o riadenej likvidácii automobilov so spaľovacími motormi a ich kompletná náhrada elektromobilmi.
Možno sa čoskoro stane aktuálnym budovateľské heslo: „Šúchaním tyče za európsku energetickú bezpečnosť!“ Len neviem, či bude dostatok líšok, a netuším tiež, aké máme strategické zásoby ebonitových tyčí. Možno by nezaškodilo zvolať k tomu samit ministrov hospodárstva alebo premiérov krajín Európskej únie.
Ebonitovou tyčou za mier!