Aktuálna politická výzva viacerých umelcov (a slovo umelcov som zámerne nedal do uvodzoviek, pretože medzi signatármi sú aj ľudia, ktorí čosi dokázali) adresovaná I. Matovičovi, aby vyhovel požiadavke SaS a aby odstúpil, mi pripadá, mierne povedané, nepatričná. Hovoria o odchode, no nie sú to ani štyri roky, kedy dramatickou fistulou zaklínali národ k odporu proti legálnej vláde a zametali cestičku Igorovi M. k veľkolepému volebnému víťazstvu. „Hosana“ a „ukrižuj“ nie je v histórií ničím novým, takže tí istí ľudia dnes veľkým hlasom zaklínajú toho istého Igora M., aby urýchlene a dobrovoľne opustil vládu, lebo len takouto sebažertvou sa dá zabrániť voľbám, v ktorých by nesvojprávni voliči mohli pred dnešnou „najlepšou“ Hegero-Matovičovskou vládou uprednostniť niekoho iného (Fica, fašistov, opice, dezolátov, mafiánov, zlodejov…).
Od novembra 1989 až dodnes som bol presvedčený, že voľby u nás sú demokratickým nástrojom na vyjadrenie vôle národa a ich výsledkom býva vláda, ktorá musela získať sympatie väčšiny národa. Možné však je, že som sa viac ako tridsať rokov mýlil, že to tak nie je a že výzva umelcov má racionálny podklad. Druhým variantom (a považujem ho za pravdepodobnejší) je, že spomenutá aktivita je motivovaná predovšetkým predstavou o vlastnej intelektuálnej nadradenosti a hypertrofovaným pocitom práva hovoriť do všetkého, najskôr však reklamnou snahou zviditeľniť sa. V takom prípade považujem za užitočnejšie, aby aktivisti rešpektovali to staré: „Šuster, drž sa kopyta“ a venovali sa umeleckým odborom, v ktorých sú doma. Inak môže vzniknúť dojem, že pred „kopytami“ uprednostňujú „korytá“.
V stredovekých mestách (sic), aby v noci mali pokoj, zaviedli dobrý zvyk pred zavretím mestských brán vykázať z mesta ženštiny ľahkých mravov, chmatákov a komediantov. Zavádzať do dnešných miest „pokoj“ takýmto spôsobom, chvalabohu, nie je možné, no s umeleckými „politickými úderkami“ máme z nedávnej minulosti tiež dostatočnú negatívnu skúsenosť.