Jednou zo všeobecných čŕt súčasnej doby, o ktorej sa hovorí aj ako o dobe postmodernej, je strata autority odborníkov a spochybňovanie výsledkov vedy. Každý má právo na svoju vlastnú pravdu a preč sú časy, kedy kňazi poučovali o morálke, herci hrali svoje role a nemoralizovali, pacienti rešpektovali lekárov, odborníci učili laikov a učitelia vzdelávali žiakov. Dnes už niet miesta pre „autority“, všetci sme si navzájom „rovní“ – bez ohľadu na IQ, na spôsob života, na morálne zásady, či na poslednú triedu školského vzdelania. Každý je univerzálnym „odborníkom“, ktorý vie všetko najlepšie a sumárnym výsledkom nakoniec je, že každý pripúšťa iba svoj vlastný názor a žiadna dohoda nie je možná. V našej „najlepšej“ vláde výsledky takéhoto procesu môžeme dnes pozorovať v priamom prenose.
Z oficiálnych miest sme neustále varovaní, aby sme neverili konšpiračným teóriám, ktorých cieľom je podkopať dôveru občanov k inštitúciám a poškodiť demokraciu. Oddávna je však známe, že dôvera sa najľahšie získa tak, že sa na stôl vyložia všetky karty a nehrá sa s falošnými. A demokratické vlády musia občanom jasne a otvorene vysvetľovať, čo sa vo svete skutočne deje. Málo dôveryhodne v tejto súvislosti napríklad pôsobí vysvetlenie, že planetárne kovidové šialenstvo je dôsledkom toho, že si ktosi kdesi v čínskej tržnici kúpil na nedeľný obed netopiera, nedovaril polievku z neho a celosvetová pandémia bola zrazu na svete. A matovičovské testovaco-očkovacie „Slovenské národné povstanie“ a jeho výsledky v porovnaní s krajinami, kde žiadne povstanie nemali, našim vládnym oficiálnym „riešeniam“ na dôveryhodnosti tiež určite nič nepridali.
Chaos (nielen v súvislosti s kovidom) bol (a je) oficiálnou pracovnou metódou súčasnej koaličnej garnitúry. Rušenie prijatých opatrení a opätovné prijímanie definitívne odvolaných nebolo a nie je ničím výnimočným. Ako rozprávkový kráľ, ktorý odvolával, čo sľúbil, a sľuboval, čo odvolal, dnes už asi nikto z vládneho štvorspolku nie je schopný posúdiť, či je lepšie prijímať rozhodnutia po dôkladnej analýze, alebo sa nechať len tak voľne unášať osudom. A nepochopiteľne pôsobí Sulík, ktorý chce koncom augusta dodržať, čo začiatkom júla naznačil.
Vďaka koalícii, ktorá sa pred voľbami v roku 2020 oháňala posvätnými heslami o boji proti zlodejom a proti korupcii, sa opäť zbavujeme naivnej ilúzie o tom, že politika je páchaním ušľachtilých skutkov. Znovu sa potvrdzuje, že cieľom protimafiánskej rétoriky vôbec nebolo „dobro“, ale len snaha poraziť reálnych i vymyslených odporcov a konkurentov – s použitím všetkých možných fígľov, faulov, úskokov a podfukov.