V našej slovenskej krajinke niekedy človek celkom oprávnene zapochybuje, či sa náhodou neocitol v kráľovstve krivých zrkadiel. Ľudia v dôchodkovom veku si celkom iste spomenú na rovnomenný ruský farebný rozprávkový film, dej ktorého sa odohráva v krajine s čudnou a pokrivenou logikou, vydávajúcou sa za jedinú možnú a absolútne správnu. Zhruba do obdobia vzniku tohto filmu možno datovať aj vydanie učebnice logiky pre jedenásťročné stredné školy, v ktorej úvode sa (parafrázujem) písalo, že existujú tri druhy logiky: kapitalistická (úpadková) logika, ľudovo-demokratická (pokroková) logika a železná logika súdruha Stalina.
Pomaly nadobúdam dojem, že u nás sa už udalosti začínajú riadiť akousi novou tajomnou „železnou“ logikou. Ako inak si možno vysvetliť „logiku“ nášho vládnuceho štvorspolku, keď R. Sulík od začiatku júla tvrdí, že s Matovičom už nikdy a nikde sedieť nebude, predsedníctvo OĽaNO dnes rozhodne, že veru I. Matovič vo vláde aj naďalej sedieť bude (Sulík, nech si robí, čo chce) a V. Remišová nás v mene svojho poslaneckého miniklubu vytrvalo ubezpečuje, že urobia všetko pre to, aby koalícia dovládla až do riadnych volieb v nemennom štvorrade. Pre B. Kollára sú zasa predčasné voľby jediným rozumným riešením súčasnej patovej situácie. Čo logické sa dá vybrať? Nájsť v týchto názoroch jedného spoločného menovateľa je nad sily aj matematických géniov.
Navyše by nezaškodilo, keby vrcholní predstavitelia vládnej koalície (a teda aj štátu) mali aspoň trochu toho, čo sa v slovníku mojej starej mamy nazývalo „Kinderstube“. Keď už nikomu nevadí slovník, akým sa politické špičky častujú navzájom, ani výrazy, akými titulujú svojich oponentov (dezoláti, lúza, opice…), mohlo by byť aspoň im jasné to, že keď pred kamerami spolu spievajú dvaja až piati ľudia, tak sa to dá celkom počúvať a hovorí sa tomu televízna opera, no keď sa pred mikrofónom prekrikujú dvaja až piati ľudia, počuť iba kakofonický hluk (údajne sa tomu hovorí politická debata).
Na záver ešte drobná rada predsedovi parlamentu. Vo štvrtok (11. 8.) neprišiel na bratislavské letisko „privítať“ telesné pozostatky „pána otca kardinála“ Tomka. (Kto neverí, nech si v archíve vyhľadá zo spomenutého dňa večernú spravodajskú reláciu na TA3.) Doteraz som si myslel, že „pán otec“ je pomenovanie pre mlynára a že kardináli sa oslovujú „eminencia“, „pán“ alebo „otec“, pričom v jednej vete sa nepoužíva kombinácia týchto titulov, treba si vybrať jeden z nich (v závislosti od hĺbky vlastného katolíckeho presvedčenia).
Ale v duchu „novej“ logiky je možné, že sa mýlim.