Pri prezeraní médií na internete som na Postoji narazil na údajný názor Borisa Kollára o koaličnej kríze, že by pomohlo, keby R. Sulík aj I. Matovič navždy zmizli z politiky. S týmto názorom možno iba súhlasiť a doplniť ho o konštatovanie, že sa v nej nikdy spolu ani nemali objaviť. Oprávnene sa môžete spýtať, prečo spolu? Nuž preto, že „obyčajných ľudí“ do parlamentu prekrúžkovali vo voľbách v roku 2010 prívrženci Slobody a solidarity z posledných štyroch miest kandidátky tejto strany, a „obyčajní“ sa následne stali vládnymi poslancami v klube SaS. R. Sulík je teda vlastne akýsi „spiritus agens“ politickej kariéry I. Matoviča. Voľby sa konali v júni a už v júli celé „obyčajné“ hnutie (štyria poslanci) zvažovalo odchod do opozície, pretože podľa I. Matoviča im ich vtedajší koaliční partneri negovali štyridsaťšesť „unikátnych“ návrhov do programového vyhlásenia Radičovej vlády. (Na okraj: malo to byť mementom, „unikátnymi“ riešeniami hýri I. Matovič dodnes.) To, že „obyčajní“ koalíciu až do povalenia vlastnej vlády neopustili, nič nemení na fakte, že osobná nevraživosť medzi I. Matovičom a R. Sulíkom sa od roku 2010 iba prehlbuje.
„Browsovanie“ po internete ma však presviedča, že názory na to, kto sa do slovenskej politiky hodí, nie sú celkom konzistentné ani v hnutí (strane?) Sme rodina. Milan Krajniak 4. marca 2020 ako nádejný minister práce, sociálnych vecí a rodiny (vláda I. Matoviča začala fungovať až o sedemnásť dní neskôr) v Denníku N napríklad tvrdí, že jeho stranícky šéf je ako stvorený na funkciu predsedu parlamentu, no osem rokov predtým ako „posledný križiak“ vo svojej knihe Banda zlodejov píše: „Štvrtý typ oligarchov tvoria osoby uvádzané na tzv. mafiánskych zoznamoch. Najznámejšími z nich sú Marián Kočner a Boris Kollár.“ Vyplývala zmena názorov súčasného pána ministra z rozdielneho pôsobiska oboch kritizovaných pánov (M. Kočner je od roku 2018 vo väzbe), alebo pramení z premeny bojovného rytiera na uhladeného člena vlády?
Vo vzťahu „obyčajných“ a SaS pozorujeme za ostatných pár rokov vývoj od politickej lásky k osobnej animozite, v „rodine“ B. Kollára je to, zdá sa, naopak – od „konštruktívnej“ kritiky k nekritickému obdivu. Otázkou ostáva, aký vývoj do konca prázdnin prevládne v celom koaličnom „štvorspolku“.