Sucho a trocha histórie

22. júla 2022, inza, Nezaradené

Hovoriť o tom, že na Slovensku zažívame mimoriadne teplú a extrémne suchu periódu, by asi bolo nosením dreva do lesa. Viac ako polovica nášho územia je vysušená a hrozbu požiarov lesných a iných porastov nám média dokumentujú každodenne. Zatiaľ, chvalabohu, len príkladmi zo zahraničia. Neprší a, ak zrážky aj prídu, tak vo forme silných búrok, pri ktorých voda rýchlo stečie a nevsiakne do vysušenej zeme.

Obrazne povedané, vodohospodári a poľnohospodári sú vďační za každú kvapku. Efektívne narábať sa však dá aj s malým množstvom vody. Presviedčajú nás o tom skúsenosti našich predkov – pripomeňme napríklad jedinečný systém, ktorý v minulosti saturoval celú energetickú potrebu regiónu Banskej Štiavnice. Systém tajchov, pretože o ňom hovorím, bol vlastne zásobárňou energie, pretože koncom 17. a v prvej polovici 18. storočia, kedy bol vybudovaný, okrem práce svalov (ľudí a zvierat) vetra a vodnej energie žiadne iné zdroje neexistovali (parný stroj sa objavil o čosi neskôr). A v baníctve a na pohon úpravárenských a hutníckych zariadení sa energie spotrebovalo neúrekom. Spomenutý systém kedysi tvorilo šesťdesiatšesť jazier (navzájom prepojených vodnými štôlňami) s celkovým objemom asi sedem miliónov kubíkov vody, ktorá nepochádzala zo žiadnych veľkých vodných tokov. Dômyselný systém zberných jarkov (s celkovou dĺžkou asi 120 kilometrov) zachytával dažďovú vodu a vodu z topiaceho sa snehu a plnil hlboké umelé nádrže umne vsadené do krajiny tak, že si ich možno celkom pokojne zmýliť s prírodnými výtvormi.

Situácia dnes? Zadržiavať vodu v krajine celkom iste potrebujeme, no pravdepodobne nie je v ľudských silách vybudovať u nás podobný užitočný systém. Predstavme si len nekonečné naťahovačky s hodnotiacimi, povoľovacími a posudzovacími procesmi, s výkupom pozemkov, s investíciami, s protestmi a pod. Už len pri púhej myšlienke vybudovať kdekoľvek na Slovensku rozsiahly vodozádržný systém sa celkom určite zdvihne vlna rozhorčených „fundovaných“ argumentov, deklarácií a petícií, prečo sa „to“ nesmie, ako sa „to“ nedá, ako „to“ nenávratne čosi poškodí a pod. V časoch našich predkov feudálni páni podobné obavy jednoducho ignorovali, vybudovali „to“ a zanechali nám technické dedičstvo, ktoré dodnes obdivujeme. A buďme vďační, že aspoň to ich „to“ tu už máme, pretože, zdá sa, dnes nad históriou víťazí hystéria.