Je asi takmer nemožné nájsť na Slovensku každý týždeň do pravidelných rozhlasových a televíznych debát dostatočne schopných prezentátorov, ktorí dokážu kvalifikovane a na úrovni komentovať aktuálne politické dianie. Aj keď ide spravidla o „profesionálnych“ matadorov, ktorí za svoje výkony v parlamente či vo vláde berú nemalé peniaze, tak spravidla ani šarmu, ani pohotovosti a ani rétorických schopností, keď sa rozdávali, veľa nepobrali. A zdá sa, že ani moderátori sa v tomto rade dopredu veľmi nedrali.
Výsledkom je, že každý týždeň máme možnosť (česť výnimkám) v priamom prenose sledovať kaleidoskop egoizmu, velikášstva a neúcty k akémukoľvek inému názoru. Nepripravení redaktori (vlastne moderátori, odvodené od moderovať: mierniť, zmierňovať, obmedzovať), paradoxne nič nemiernia a nikoho neobmedzujú a diskusia v štúdiu neraz pripomína zbor pavlačových klebetníc. Keď na scéne traja, štyria ľudia naraz spievajú (a každý iné), tak je to operná ária, keď v štúdiu naraz traja, štyria hovoria, je to chaos a nezrozumiteľný hluk. Ale dosť ľahko je možné, že televízne dramaturgie nám vlastne neservírujú politické diskusie, ale inscenácie avantgardných operných opusov. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka v prípade diskusie ide totiž o výmenu názorov na (tú) istú vec, o rokovanie, o rozpravu, besedu, debatu, no po skončení publicistických príloh k nedeľnému rezňu sa oprávnene natíska dojem, že účastníci „debaty“ ani netušili, čo bolo jej predmetom. Dôležité bolo „byť videný“. A moderátori tam vlastne neboli v úlohe „obmedzovačov“, skôr v úlohe pochlebovačov a „potencovačov“.
Dva prázdninové mesiace budeme mať, chvalabohu, od podobných mediálnych počinov pokoj. Ale aj počas ďalších desiatich mesiacov v roku je riešenie jednoduché: na každom televíznom je inštalované tlačidlo ON/OFF a pomocou neho veľmi ľahko zabránime nevítaným návštevám „hovoriacich hláv“ v obývačke.