Už sme si zvykli na to, že životná úroveň každej nasledujúcej generácie musí byť vyššia v porovnaní s tou predchádzajúcou. A zhruba od Tridsaťročnej vojny to u nás tak aj bolo. Po stáročia sa rodičia pachtili s vidinou, že ich deti sa budú mať lepšie. Časy, ktoré prežívame, budú asi aj v tomto prelomové – zdá sa, že tretí groš z rozprávky o troch grošoch, určený deťom, sa kdesi stráca. Oni sa vlastne strácajú aj tie prvé dva, takže summa summarum nerastieme. Na nedostatok peňazí si sťažujú dôchodcovia, učitelia, zdravotníci a vďaka extrémne rastúcim cenám a inflácii vlastne všetci (snáď okrem papalášov, pretože tí si platy určujú sami). Dovoľte mi v tejto súvislosti niekoľko poznámok:
Ceny elektrickej energie. Nechápem prečo sa (lacno vyrobená) domáca energia nepredáva na Slovensku priamo, ale dostávame ju sprostredkovane a draho cez akúsi burzu (že by nový druh štátneho výpalníctva?). Český ombudsman už v tejto súvislosti dostal od občanov podnet s podozrením, že ČEZ a vláda (ako väčšinový akcionár) sa podobným postupom dopúšťajú trestného činu úžery. U nás je to inak?
Požiadavky na kvalifikáciu. Sme svedkami pretrvávajúcej devalvácie vzdelania. Nie je to tak dávno, čo sme si robili posmech z rôznych rýchlokvasených prípravkárov a diaľkárov vo funkciách. Dnes nám nevadia absolventi najrôznejších vidieckych univerzít s titulmi z prapodivných odborov. Je nám jedno, že nás vedú ľudia, ktorí o rezortoch, ktoré riadia, nemajú ani šajnu a poslušne „počúvame“ expertov s doktorátmi z VŠŽ (vysokej školy života). Viacerých celkom oprávnene napadne súčasný minister financií. Kvôli objektívnosti treba však pripomenúť, že na tomto poste sme mali aj pána s tuhým natupírovaným účesom a s údajným sklonom k užívaniu návykových látok, ktorý síce mal riadne skončené vysokoškolské vzdelanie ekonomického smeru, no teplotu vzduchu meral s presnosťou na desaťtisícinu stupňa. Svojim kumpánom v roku 2008 zvestoval, že teplota v Monaku je 30,1260 stupňa, čo bol, čuduj sa svete, od roku 2009 výmenný kurz slovenskej koruny voči nastupujúcemu euru.
Klimatická katastrofa. Katastrofa nie je to, čo sa dnes deje s klímou, katastrofa je to, čo sa deje v súvislosti s ňou. O tom, že so súčasnou klímou „niečo nie je v poriadku“ dnes nepopiera takmer nikto. Každú letnú búrku síce nemožno pripísať na vrub klimatickej zmeny, no v každom prípade ide o problém, ktorého nezvládnutie môže mať pre ľudstvo katastrofálne dôsledky. O to viac je treba túto tému zbaviť ideológie. Pri prijímaní politických rozhodnutí o opatreniach v súvislosti so zmenou klímy by sa mali rešpektovať názory erudovaných odborníkov a nemali by zavážiť ideologické pokriky spomenutých absolventov vysokej školy života. Je nemysliteľné, aby autoritou v boji proti klimatickej katastrofe (sic) bola nedoštudovaná švédska záškoláčka okrikujúca politikov na celom svete.
Zelená ideológia. Podľa boľševikov sa v nedávnej minulosti „po starom“ nič nedalo (a nesmelo) a „pokrok“ presadzovali hlava-nehlava za každú cenu. Aj súčasní spasitelia sveta chcú ten svoj pokrok dosiahnuť „nech to stojí, čo to stojí“ – často bez ohľadu na fyzikálne zákony. Až sa natíska predstava, že aj samovražda je podľa nich najvyšším stupňom (environmentálnej) sebakritiky. Na prelome 19. a 20. storočia počas niekoľkých rokov nahradili „samohyby“ so spaľovacími motormi konské povozy a nestalo sa tak na základe žiadneho milostivého rozhodnutia apoštolského veličenstva, ale ako dôsledok toho, že automobily sa ukázali ako pohodlnejší, efektívnejší a spoľahlivejší variant dopravy. Dnes na klasický film fotografujú už iba nadšenci a väčšina z nás si svoje spomienky zvečňuje pomocou mobilov a/alebo digitálnych fotoaparátov. Analógové zrkadlovky nemiznú z dôvodu politických rozhodnutí, ale jednoducho preto, že v konkurenčnom boji strácajú dych. Aj „zelené“ opatrenia v energetike a v doprave ba sa mali presadzovať v konkurenčnom boji a nemali by byť ideologicky futrované – často na základe argumentov odporujúcich prírodným zákonom.