Nepoznám nikoho, kto by bol protirodinný!
Väčšina z nás má skúsenosti s klasickou rodinou – matka, otec a deti – niekto možno nie práve najlepšie, mnohí si zo školy pamätajú, že rodina je „základná bunka štátu“ a každý sa snaží do nejakej „rodiny“ patriť. Niekto si pod týmto pojmom predstaví výjavy z Krstného otca, niekto politické zoskupenie Borisa Kollára, niekto biblickú predstavu svätej rodiny. Aj osoby rovnakého pohlavia majú snahu zakladať rodiny a vychovávať v nich deti (komplikáciou je, že osoby rovnakého pohlavia vlastné deti mať nedokážu). Pojem rodiny ako priestoru na vzájomnú podporu spriaznených osôb a predovšetkým ako záruky nerušenej a bezpečnej výchovy detí rešpektovali všetky „-izmy“ v histórii, s výnimkou ruských boľševikov, ktorí si istý čas mysleli, že sa vyplatí, ak ženy a deti budú národným bohatstvom.
Ľudia nikdy nemali na okolitý svet rovnaké názory. V toku času sa odlišné názory pretavili do rôznych náboženských, politických, ekonomických a umeleckých prúdov a ich vzájomná konfrontácia sa stala základom dejín. Súčasťou vývoja bol aj vznik politických strán a tie sa stali základom novovekého parlamentarizmu. Parlamentná demokracia bola dlho založená práve na súperení politických strán, pričom každá z nich reprezentovala odlišné myšlienky a názory určitej (početnej) skupiny obyvateľov. Výnimkou boli a sú parlamenty totalitných štátov, kde „súťaž“ ideí bola nahradená jediným správnym názorom vládnucej elity.
Na Slovensku sme už dlhší čas svedkami zvláštneho javu – o politickú podporu verejnosti sa nesnažia tradičné názorovo ukotvené politické strany, ale uchádzajú sa o ňu ušľachtilo sa tváriace účelové zoskupenia s jediným marketingovým cieľom – vytiahnuť do popredia svojich otcov–zakladateľov. A oveľa zvláštnejšie je, že takéto podenkové utilitárne politické spolky, ktoré svoje zjazdy a kongresy môžu organizovať vo výťahu, maximálne v autobuse, vyhrávajú voľby a „riadia“ Slovensko.
Po ostatných parlamentných voľbách sa štyri takéto „strany“ spojili do koalície a vytvorili – podľa slov vtedajšieho premiéra Matoviča – „najlepšiu“ vládu, akú kedy slovenská zem nosila, na ktorú história dlho nezabudne. To druhé sa, žiaľ, splnilo.
Dnes, dva roky po voľbách, Matovič nie je premiérom, „najlepšia“ vláda síce ako-tak drží pokope, no koalícia je spolkom rozhádaných primadon a dôvera verejnosti je na bode mrazu. Keďže koalícia založená akože na ideovej spriaznenosti („lebo Fico“, „prázdna špajza“, „rozviazané ruky“) už nefunguje, treba s kýmkoľvek narýchlo vytvoriť novú – natruc (bývalým?) koaličným spojencom. Najnovšie sa teda slovenská spoločnosť bude deliť nanovo: na prorodinných a na protirodinných.
A nakoniec sme na začiatku: Nepoznám nikoho, kto by bol protirodinný!