Ak by sme sa tak pred dvomi týždňami spýtali (nielen) v bruselských centrálach, čo máme považovať za súčasný najvýznamnejší problém, tak by sme sa veľmi pravdepodobne dozvedeli, že to je vzrastajúca klimatická úzkosť a s tým súvisiaci boj proti sódovkovému plynu. Tento fiktívny „boj“ sa jediným rozhodnutím kremeľského vládcu zmenil na naozajstnú vojnu, vojnu, ktorú v celej svojej obludnosti máme doslova „za humnami“.
Tí skôr narodení si pamätajú na ropnú krízu v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V televíznych novinách nám vtedy boľševickí agitátori škodoradostne ukazovali dlhé rady na benzínových pumpách na „zahnívajúcom“ západe, spokojne si mädlili ruky nad kapitalistami, ktorí mohli jazdiť podľa toho, akú poznávaciu značku na aute mali – s párnym číslom v utorok, štvrtok a v sobotu, s nepárnym v pondelok, v stredu a v piatok. Ako to bolo v nedeľu, si už nepamätám. Tábor mieru a pokroku však bol takpovediac „za vodou“. Mocný a verný východný priateľ spojencom „na večné časy“ garantoval lacné a neobmedzené dodávky kovov, ropy a plynu. A samozrejme – celkom nezištne!!!
Ropná kríza, zdá sa, Európu nepoučila. Situácia z ostatných dní nám v plnej nahote ukazuje, že nebude vôbec jednoduché nahradiť tých cca 40 % zemného plynu, ktoré do EÚ prúdia z krajiny, ktorá vo väčšine strategických obranných plánov jej členských krajín figuruje ako zdroj ohrozenia. Spomeňme si napríklad na cirkus, ktorý za minulej vládnej koalície rozpútal vtedajší predseda parlamentu Danko pri diskusii o novej (nakoniec neschválenej) bezpečnostnej a obrannej stratégii Slovenska, v ktorej bolo Rusko opisované ako agresor, ktorý nelegálne anektoval Krym a ktorý priživuje konflikt na východnej Ukrajine. (Dnes nielen na východnej.)
Putinova agresia napľula do politickej polievočky viacerých európskych predstaviteľov, ktorí odkývali nereálny Zelený údel bez toho, aby mali čo i len základnú predstavu o spoľahlivých energetických zdrojoch. Technický pokrok sa nikdy neriadil direktívami. Automobily na začiatku minulého storočia nenahradili kone na základe dajakého cisárskeho patentu, ale jednoducho preto, že sa v praxi ukázali ako výhodnejšie (mimochodom, c. a k. veličenstvo František Jozef miloval kone a vôbec nemal rád autá). To však vôbec nie je prípad dnes politicky forsírovanej elektromobility, ktorej úspech, okrem iného, mal závisieť aj od elektrickej energie vyrábanej z ruského plynu. V histórii vždy platilo, že novoty sa majú zavádzať až potom, keď sú overené a keď spoľahlivo fungujú – a dvojnásobne v prípade noviniek absolútne nevyhnutných k životu. Vedenie EÚ akoby na to zabúdalo. Potvrdzuje to aj absurdný výrok (vyslovený síce ešte pred vypuknutím aktuálneho konfliktu na Ukrajine) podpredsedu EK a hlavného zeleného ideológa Fransa Timmermansa, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že Putin sa svojim správaním iba snaží odviesť pozornosť od klimatických hrozieb. Podobne zareagoval aj bývalý americký minister zahraničia John Kerry, podľa ktorého by ukrajinská kríza mohla odvrátiť pozornosť sveta od klimatickej krízy, čo by mohlo mať masívne emisné dôsledky. V obidvoch prípadoch pôjde asi o prorocké slová. Ťažko si totiž možno predstaviť „zelený“ útok elektrotankov za podpory bezemisného letectva. A uhlíková stopa raketových striel tiež asi nebude nulová. Nehľadiac na to, že dodávky vojenského materiálu sa asi nerealizujú vozidlami na vodíkový či elektrický pohon.
Ak európski pohlavári celkom nestratili rozum, tak hľadanie efektívnych ciest v energetike – bez naivného spoliehania sa na vietor a slnko, či bez tichého ohľadu na ruského medveďa – bude asi to najužitočnejšie, čo môžu v tejto chvíli urobiť.