Väčšina javov, s ktorými sa v každodennom živote stretávame, sa riadi tzv. normálnym rozdelením, charakterizovaným známou zvonovitou krivkou. Bez toho, aby sme sa podrobne zaoberali matematickými detailmi, z tohto rozdelenia vyplýva, že extrémne nízke alebo extrémne vysoké hodnoty sa vyskytujú iba zriedkavo, prevládajú hodnoty málo sa odlišujúce od priemeru. A platí to v prírodných vedách, vo vede, v technike, v psychológii, v športe a pod.
Dobre pozorovateľná je aplikácia normálneho rozdelenia v oblasti vedeckých objavov, technického pokroku a športu. Záujem vzbudia iba tí najvýkonnejší a najschopnejší, priemerné výkony spravidla nikoho nepriťahujú. Má to, prirodzene, aj tienisté stránky, v snahe byť najlepším mnohí nedokážu odolať nelegálnym metódam a spôsobom (napr. doping v športe, plagiátorstvo vo vede a vo výskume a pod.).
Zvláštnu kapitolu tvorí politika, pretože v nej sa kríži úloha jednotlivca s postavením „davu“. Zo základných princípov demokracie vyplýva, že úloha väčšiny v spoločnosti je nepopierateľná. Vysvetlenie je jednoduché: „priemeru“ je v porovnaní s „výnimočnosťou“ oveľa viac a názory väčšiny v demokracii musia prevažovať. Väčšinové idey a názory nemusia, prirodzene, dosahovať intelektuálnu úroveň a brilantnosť myšlienok „osvietených duchov“, no rešpektovanie väčšinových názorov býva poistkou pred ohňostrojom geniálnych nápadov, nedomyslených excesov a rýchle sa striedajúcich koncepcií.
Úlohou jednotlivcov v politike (a v histórií) býva odhaľovať skryté súvislosti, hľadať netradičné riešenia, poukazovať na nové trendy a pod. Individuálne názory sa v demokratickej spoločnosti môžu presadiť iba tak, že jednotlivci ovplyvnia názory a postoje väčšiny, ktorá sa s nimi stotožní. Od kvality dominantných jednotlivcov, od vnímavosti ich publika a od spôsobu presadzovania individuálnych názorov následne závisí smer vývoja spoločnosti – k progresu alebo k úpadku.
V poslednom období (a nielen na Slovensku) sme svedkami toho, že predstavitelia politických subjektov, ktoré sa pasujú do úlohy reprezentantov „väčšiny“, aby sa vyhli vplyvu tých schopnejších (morálnejších), sa obklopujú kádrami, ktoré ich v ničom nemôžu „ohroziť“. Druhotriedni manipulátori sa stavajú na čelo, spájajú sa s treťotriednymi pochlebovačmi a samozvaní nositelia absolútnej pravdy a predestinovaní interpretátori slušnosti sa silou-mocou (presnejšie: silou a mocou) snažia o verejnú akceptáciu. Ľudí, ktorých o svojej pravde „presvedčili“, vydávajú za väčšinu – a ostatnými opovrhujú.
Výsledok vidíme: rozdelená spoločnosť, dezilúzia, rozvrat, úpadok.