Kamsi do druhej polovice päťdesiatych (ale celkom pokojne aj do sedemdesiatych) rokov možno zaradiť historku, ktorá sa údajne stala v jednom bratislavskom kníhkupectve:
Ustarostený občan v montérkach sa obrátil na vedúceho predajne s otázkou, či majú na sklade niečo od súdruha Stalina. Odpoveď bola, samozrejme, kladná: „A ktoré tituly by to mali byť?“
„Aké tituly? Tri a pol metra! Toľko potrebujeme do zasadačky súdruha riaditeľa.“
Kilometre kníh boli bežne k dispozícii nielen od komunistických bardov, akými boli Marx, Engels, Lenin či Stalin alebo Gottwald, ale „tvorivo činný“ bol každý boľševický potentát od okresného formátu vyššie. Ich výplody potom zdobili verejné knižnice, zasadačky, kancelárie a najmä police v kníhkupectvách a regály v skladoch. Bývali častou „odmenou“ pre žiakov na konci školského roka, či pre kolektívy brigád socialistickej práce a bezpečným (lacným) darčekom k životným jubileám menej významných súdruhov. Museli ich „konspektovať“ nielen poslucháči VÚMLu (Večernej „univerzity“ marxizmu-leninizmu, inak zvanej aj ŠPUK – Škola pre udržanie koryta), ale tiež všetci poslucháči normálnych vysokých škôl (aj tých teologických) v rámci povinnej ideologickej výučby.
Už len čakám, kedy začnú svoje „state a prejavy“ verejne publikovať a nanucovať naši dnešní potentáti. Nemusia to byť práve knihy, moderná doba ponúka iné, účinnejšie prostriedky „masovej komunikácie“. „Selfíčka“ a „videjká“ stále nie sú to pravé, to dokáže každý, chcelo by to niečo údernejšie.
V prípade plodov ducha súčasného podpredsedu (a tieňového predsedu) vlády sa však obávam, že hneď od samého začiatku sa budú musieť ocitnúť v špeciálnom registri diel určených iba „na študijné účely“. Za vlády jednej strany sa v takýchto registroch ocitali rôzne „libri prohibiti“ – diela autorov v boľševickej nemilosti. Bez ostychu z nich však plagiátorsky „čerpali“ rôzni odborníci na „vedecký“ komunizmus. (Ako mohol byť rigidne dogmatický komunizmus súčasne aj vedecký?)
Vŕta mi v hlave, kto dokáže čosi čerpať z odkazu trnavského génia. Celkom určite to nebudú finančníci, no ani historici, ani podnikatelia, ani politológovia, ba ani nádejní adepti politickej kariéry. Kvôli nekultivovanému slovníku jeho opusy možno budú označené hviezdičkou – ako mládeži neprístupné.
Jedno z možných riešení sa však črtá. Keď som video s ostatným (opäť si musím povzdychnúť, škoda, že nie aj s posledným) parlamentným vystúpením nášho ministra financií preposlal priateľovi, lekárovi, trvale žijúcemu v zahraničí, dostal som odpoveď: „Ďalší dôkaz, diagnóza nepustí … je dávno jasná, treba začať s liečbou.“
Potešil som sa. Už viem (a verím, že neostanem jediný), akému okruhu špecialistov by sa mali nápady, prejavy a reakcie tohto človeka prioritne predkladať.