Inkvizícia alebo ministerstvo pravdy

V jednom z ostatných (škoda, že nie aj z posledných) výplodov „najlepšej“ vlády, akú sme kedy mali (tentokrát z dielne ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej) sa navrhuje potrestať až desaťročným väzením toho: „kto vyrobí alebo rozširuje nepravdivú informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia časti obyvateľstva, alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu“.

V tejto súvislosti mi napadá niekoľko otázok:

1. Kto určí kritéria pravdivosti akejkoľvek informácie. Univerzálna a naveky platná pravda (s výnimkou fyzikálnych a biologických zákonitostí) totiž neexistuje. A násilné presadzovanie akéhokoľvek názoru je v konečnom dôsledku diktatúra. Svätá inkvizícia, jakobínske inštitúcie, ministerstvá propagandy, či preverovacie alebo ideologické komisie sú iba dobre známe nástroje na presadzovanie „jedinej pravdy“ – rozumej teroru.  
2. Ako určiť stupeň „vážnosti“ znepokojenia. Dobre vieme, že niektorí politici sú vážne znepokojení permanentne.
3. Koľko percent obyvateľstva predstavuje „časť“, o ktorej návrh hovorí. Keď svoju kariéru v Júdsku začínal Ježiš Kristus, priamo ovplyvňoval dvanásť apoštolov a stovky učeníkov. Dnes sú kresťanov miliardy. A ako sa ukazuje ani Pilátovo rozhodnutie a následné radikálne riešenie šíreniu kresťanských ideí nezabránilo.  
4. Ako možno vyslovením individuálneho názoru „ovplyvniť obyvateľstvo“? To totiž vôbec nie je jednoduché a v histórii to spravidla mávala na starosti rozsiahla mašinéria operujúca strachom (z pekla alebo z gulagov) a dôsledne „vychovávajúca“ občanov. K dispozícii mala korupciu, sankcie a reguláciu spoločenského uplatnenia, kariérneho rastu a životnej úrovne každého občana. Od feudálnych čias až po tábor mieru a pokroku ostali základné princípy rovnaké. História ukazuje, že najlepším spôsobom ako uchrániť obyvateľov pred takýmto „ovplyvňovaním“ je diskusia a dostatok argumentov. Dosiahnuť stopercentnú názorovú zhodu je nemožné, nedokázali to ani normalizační súdruhovia vo voľbách. Slobodný názor si za normálnych okolností každý vytvára sám na základe poznania všetkých aspektov skutočnosti a nie na základe selektovaných a schválených údajov a informácii. Ibaže by v návrhu pani Kolíkovej nešlo o slobodný názor.