V utorkovej Téme dňa (TA3, 20. 4. 2021) bol hosťom Petra Bielika aj poslanec NR SR a primátor Hlohovca Miroslav Kollár. Nepamätám si, čo všetko pán poslanec–primátor porozprával, zaujal ma však jeden jeho výrok: „Vstupoval som do strany Andreja Kisku, vystupoval som zo strany Veroniky Remišovej, čo nie je tá istá strana.“ Naozaj? V tejto vete je však mimovoľne ukrytý „pôvab“ súčasného vládnutia a pán Kollár nevdojak prezradil niekoľko vecí z jeho zákulisia: (1) programové zameranie politických strán sa neriadi žiadnymi ideami, ale určujú ho osobné priority a osobnostný profil ich vodcov (otcov-zakladateľov), (2) členstvo v týchto stranách sa nevyberá podľa programových priorít, ale mení sa podľa aktuálnej miery „sympatickosti“ ktoréhokoľvek z lídrov.
Výsledkom toho, že Juraj Hipš (predseda strany Spolu – pred ním Miroslav Beblavý) je poslancovi Kollárovi sympatickejší v porovnaní s Veronikou Remišovou (predsedníčka strany Za ľudí – pred ňou Andrej Kiska), máme v NR SR zrazu zastúpenú ďalšiu stranu, ktorá sa vo voľbách v roku 2020 do parlamentu vlastne nedostala. Nie je to však nič výnimočné, v parlamente rok po voľbách už sedí celý rad „nezaradených“ poslancov, t. j. poslancov, ktorých presvedčili „programové“ priority inej strany a nie tej, za ktorú kandidovali, prípadne u nich prevážili „sympatie“ k inému lídrovi. Postihlo to napr. Smer či Kotlebovcov. Pritom poslancami NR SR sa môžu stať iba ľudia uvedení na kandidátskej listine jednej konkrétnej politickej strany, ktorá navyše musí získať dostatočnú voličskú podporu. Logicky z toho vyplýva, že v parlamente by mali byť zastúpené iba zvolené strany, a nové majú šancu iba na základe budúceho volebného úspechu.
Ak súčasná koalícia vydrží pokope celé štyri roky, tak na začiatku roku 2024 „prebehlíkov“ v parlamente bude celkom iste oveľa viac. Načo vlastne tie stranícke kandidátske listiny sú, nestačil by jednoduchý menný zoznam záujemcov o poslanecký mandát?