Cez víkend z úst niektorých predstaviteľov vládnej koalície zaznievala nástojčivá požiadavka zanechať spory, uvážlivo si sadnúť za spoločný stôl a vrátiť sa k podstate – k tomu, s čím si vládnuce strany získali dôveru voličov. A údajne by nezaškodilo pripomenúť si aj ciele a zámery, ktorých výsledkom nakoniec bola koaličná zmluva. Ide však o požiadavky, ktoré „koaličníci“ adresujú viac-menej sebe. Skoro by sa hodilo nechať to tak, nech sa vládne strany navzájom požerú. Týka sa to však nás všetkých, takže položme si otázku: Je po roku spoločného „boja proti mafii“ v prípade OĽaNO, Sme rodina, SaS a Za ľudí nebojová „koalícia“ ešte možná?
„Spoluprácu“, ktorú nám koaličný štvorspolok predvádza, už pár mesiacov charakterizuje čudná „racionalita“ založená na princípoch chaosu, zmätku, improvizácie, v ostatnom čase aj zlomyseľnosti a pomstychtivosti. Zvládanie pandémií, riešenie konfliktných situácií a ani spôsoby krízovej komunikácie sa v predvolebnom slovníku žiadnej z vládnucich strán nenachádzali, takéto témy strany svojim voličom (celkom prirodzene) ani neponúkali, neležali ani na „koaličnom“ rokovacom stole a mnohí stranícki a vládni predstavitelia sa dodnes domnievajú, že (napriek zmeneným okolnostiam) sa nimi príliš zaoberať nemusia.
Povahové črty a správanie sa premiéra (zaujímavé predovšetkým pre špecialistov v bielych plášťoch) po roku jeho pontifikátu viedli k tomu, že pandémiu kovidu zvládame najhoršie na svete, že ľudia umierajú zbytočne, že zdravotníctvo kolabuje, že deti a mládež hlúpnu, že životná úroveň klesá, že vzájomné konflikty potentátov znervózňujú koalíciu, opozíciu a aj verejnosť, že vzájomná komunikácia (nielen krízová) viazne. Podrobnosťami sa ani nemusíme zaoberať, príkladov nájdeme neúrekom. A reakcia koaličného okolia na možnosť prípadnej zmeny (citát jedného môjho známeho): „A to chceš, aby nám vládli svine?“.
Ide však o zle položenú otázku. V jej centre by nemali stáť žiadne zvieratá, ale zdravý rozum. Kým alternatívou brava domáceho budú do seba zahľadené pomstychtivé osoby (nie osobnosti) s narušenou psychikou, riadiace sa málo racionálnymi a neodhadnuteľnými motívmi a pohnútkami, potom voľba zvieracej alternatívy vôbec nevyzerá ako tá horšia.
Kam priviedli národy (ľudstvo?) egoistickí a nevypočítateľní jednotlivci, ktorých „sa“ nepodarilo včas zastaviť, o tom sa môžeme presvedčiť na osudoch Francúzov, Nemcov a Rusov (a v konečnom dôsledku celej Európy) v kontexte Napoleona, Hitlera a Stalina. A dobre si pamätám, ako som sa v časoch pubertálnej revolty vzdorovito pýtal svojho otca (ročník 1928), ako on a jeho generácia mohli v roku 1948 pripustiť vládu boľševikov a ako celé roky mohli trpieť ich panstvo – veď komunistov v našom zbožnom národe nikdy nebola väčšina. A pomaly si tiež viem predstaviť otázky pubertiakov o desať, dvadsať rokov.