Neštandardné (štvorčlenné?) OĽaNO ťažko možno považovať za stranu a už vôbec nie za stranu konzervatívnu. Z tohto spolku možno za konzervatívnych označiť snáď niektorých jednotlivcov, ktorí sa na chrbte Igora Matoviča dostali do parlamentu a/alebo do exekutívy.
Isté znaky „konzervativizmu“ môžeme pozorovať v rodinnom podniku B. Kollára, no aj tu sa to týka iba niektorých jeho predstaviteľov. U ďalších dvoch koaličných strán sa konzervatívne myšlienky a postoje dajú dosť ťažko očakávať.
V opozičných laviciach sedia dva smery (pôvodne jednotnej?) sociálnej demokracie, škriepiaci sa pravicoví „ultras“ a niekoľko „nezávislých“ (každý z nich sa do parlamentu dostal na kandidátke konkrétnej strany), medzi ktorými sa nájdu aj konzervatívne zmýšľajúci.
Skutočne konzervatívni voliči sa v súčasnom parlamente vlastne môžu spoliehať iba na niekoľkých jednotlivcov, no nemajú takmer žiadne „kolektívne“ zastúpenie. A nemusia ho mať ani po ďalších (predčasných?) voľbách.
Konzervatívne tendencie však Slovákom nie sú cudzie. Už počujem oponentov – no jasne – svätuškári! Netreba zjednodušovať – nie všetci konzervatívci sú veriaci. Ide spravidla o ľudí, ktorí jednoducho preferujú také hodnoty, akými sú tradičná rodina, prirodzená rozmanitosť, či zodpovednosť za svoje slobodné rozhodnutia. Sú to ľudia, ktorí ctia zákon a majú úctu k vyšším morálnym princípom. Vedia, že niektoré veci sa nerobia len preto, že sa to jednoducho nepatrí. Určite to nie sú žiadni spiatočnícki tmári, ktorí majú hrôzu z nového. Vedia, že pokrok nepríde na želanie a že revolučný valec nemožno spustiť, kedy a ako sa nám zachce. A naopak, nikomu nesľubujú nemožné okamžite a zázraky do troch dní.
Snaha účelne zjednotiť rozbité konzervatívne spektrum na Slovensku vyzerá takmer ako nesplniteľná úloha. Ak sa však konzervatívne sily nezjednotia, prevalcujú ich nakoniec liberálne sa tváriaci neomarxisti a/alebo tuho disciplinovaní pravicoví extrémisti. A nebude to v dejinách po prvý raz.