Pri pohľade na excesy dnešných (aj tých nedávno minulých) mocipánov sa pýtam, čo všetko sa ešte musí stať, aby sme pochopili, že politikom jednoducho nemôže byť ktokoľvek, kto sa tak rozhodne.
Ešte žijú pamätníci, ktorí si spomenú, že dokázané klamstvo, drobná (podľa dnešných kritérií) sprenevera či manželská nevera dokázali „nadobro“ zničiť nejednu sľubne sa rozvíjajúcu kariéru. A že, keď niekoho viedli „žandári“, tak mal po dobrej povesti. Žandári však po nikoho „nechodili“ iba kvôli obveseleniu pánov žurnalistov.
Zažiadaných viacnásobných oteckov do „slušných“ rodín preventívne nepozývali. Keďže ohrozovali „mravnú výchovu detí“, predstava, že by v parlamente schvaľovali zákony, bola smiešna. Ak dospelý príčetný muž dobrovoľne pobiehal nahý po námestí, tak sa nesmel uchádzať ani o funkciu obecného bubeníka, nie byť úctyhodným pánom poslancom.
Dámu prezentujúcu sa stiahnutými nohavičkami nikto nehľadal v snemovni, ale v inej zodpovedajúcej ustanovizni. A to nehovorím o stredoveku, kedy poveterné ženštiny, lapkov, komediantov a žobrákov večer vyhnali za mestské brány, aby mešťanom nikto nerušil „nočný kľud“.
Falošné tituly (viac šľachtické ako akademické) patrili do románov z „červenej“ knižnice, v realite spravidla „zdobili“ vizitky sobášnych podvodníkov a „stratených existencii“.
Na hroboch sa netancovalo a o mŕtvych sa hovorilo len v dobrom.
Za „nahrávky“ hrozila strata slobody, prinajmenšom strata funkcie. (To však bolo v Amerike a kto si dnes už spomenie na prezidenta Nixona a na aféru Watergate?)
Až do čias boľševika boli „idioti“ na zodpovedných miestach nepredstaviteľní a nedajbože, aby ich vzájomný spor traumatizoval celú spoločnosť.
Nekritickí a nemorálni ľudia sa vyskytovali vždy. Takisto sa vždy vyskytovali podvodníci, zlodeji a hochštapleri. „Systém“ ich však včas dokázal eliminovať. Bol nastavený tak, že „idioti“ sa na isté pozície nedostali, alebo, ak áno, tak ich rýchle (nedobrovoľne) opustili.
Som optimista a verím že takýto „systém“ sa aj na Slovensko raz vráti. Verme, že čoskoro.