V médiách (a nielen v tých pochybných) často čítame (vidíme, počúvame) o zadubenosti premiéra, o duševnej menejcennosti „idiota“ vicepremiéra, o nekompetentnosti ministra zdravotníctva, ministrov vojny, školstva, práce, ministerky spravodlivosti, o neschopnosti podpredsedníčky vlády, ministra… Až to vyzerá, že nemáme vládu a parlament, ale že nás riadi banda „tupcov“ a „diletantov“. Nečudujme sa však priveľmi, veď hlasovanie viac ako štvrtiny voličstva bolo intuitívne a značne ho motivovali všakovaké cirkusantské kúsky (napr. kade–tade polepené lístočky o majetku Slovenskej republiky). Vlastne si nič iné ani nezaslúžime.
Vyhovárať sa na voliča je však dosť nespravodlivé a zjednodušujúce. Predstavme si – čisto teoreticky – že by sa zajtra na Slovensku konali parlamentné voľby. Aký by asi bol ich výsledok? Z politickej mapy by sa celkom iste vytratili Remišovej (Kiskovi) „Žaludi“, problémy by pravdepodobne mala aj svojská „Rodina“ Borisa Kollára. V prípade lídra vládnej koalície a jeho „obyčajného“ spolku sa s veľkou pravdepodobnosťou potvrdí známe „svetská sláva – poľná tráva“ a voliči tak, ako sa nechali okúzliť psími kúskami opozičného poslanca Matoviča, opovrhnutím ocenia excesy súčasného testovaním posadnutého premiéra. „Saskári“ si nechávajú liať na hlavu vedrá špiny (ak nie niečoho smradľavejšieho) a veria, že „samo“ sa vyplní to, čo im naznačujú prieskumy verejnej mienky a že trpezlivosť naozaj „ruže prináša“. No naše hypotetické voľby by aj tak nevyhrali.
Barometer voličských preferencií naznačuje, že k moci smerujú „mafia“ a „zlodeji“, ktorých sme koncom minuloročného februára údajne mali navždy poslať na smetisko dejín (a do basy). Ficovi I. a Ficovi II. (Pellemu) úplne stačí ničnerobenie a len vďaka „schopnostiam“ aktuálnych mocipánov im percentá utešene rastú. Ako im poradil pán predseda vlády, „pod stolom ticho šúchajú nohami“, no paradoxne im akútne nehrozí, že si po nich príde sľubovaná NAKA, to skôr prídu ceremoniári s červeným kobercom a s kľúčmi od Úradu vlády.
Nezabúdajme však, že s „pontifikátom“ Igora Matoviča sa spája aj bezprecedentne najkomplikovanejšie obdobie súdobých slovenských dejín. Kovidová „hnusoba“ síce nie je dielom súčasnej vládnej koalície, no významne preveruje jej (ne)schopnosti. Tisícky mŕtvych, ktorých si premiér a vicepremiér prehadzujú ako horúci zemiak, sekera v rozpočte, skrachovaní živnostníci, zdravotníctvo, ktoré nelieči a ktoré treba chrániť pred pacientmi, množstvo ľudí bez práce, hlúpnuca mladá generácia, ohrozená ekonomika, obmedzenia, výnimky, papalášstvo, testovanie, očkovanie – témy, s ktorými sa musí vyrovnávať. Pre mnohých nie veľmi presvedčivo.
S postupujúcim časom a priamo úmerne s rastúcim počtom komplikácii a nezvládnutých problémov vzrastá aj napätie v spoločnosti. Ľuďom, ktorí sa ocitli alebo sa čoskoro ocitnú na dne a ktorí majú pocit, že sa nich každý vykašľal, aj Pelle a aj Fico môžu pripadať málo dôrazní. A nechcem potom odhadovať víťaza nielen hypotetických volieb.
Kde sú však politickí reprezentanti tých samostatných, ktorí pochopili, že štát nemá byť všemocným a vševediacim tútorom, ktorý občanom (takmer) všetko zoberie a následne „spravodlivo“ rozdelí, reprezentanti tých zodpovedných, ktorí sú si vedomí toho, že za svoje životy a za životy svojich blízkych nesú zodpovednosť predovšetkým oni sami, reprezentanti tých pracovitých, ktorí vedia, že zárukou úspechu je poctivá práca, a ktorí neveria, že existujú akési tajné recepty a tajomné (európske?) zdroje na zabezpečenie „všeobecného“ blahobytu.
Bolo by dobré, keby sa objavili, pretože momentálne je výber značne zúžený.