Z viacerých strán počujeme a čítame od predstaviteľov súčasnej vládnej koalície rozhorčené výroky o hyenizme opozície ťažiacej z tragickej smrti bývalého policajného prezidenta, traktáty o dezinformáciách, hoaxoch a klamstvách z jej strany, reči o zneužívaní situácie, prilievaní oleja do ohňa a pod. Nechcem zachádzať do nepríliš vzdialenej minulosti a pripomínať, ako vtedajšia opozícia (dnešná koalícia) politicky „vyťažovala“ tragickú smrť dvoch mladých ľudí, a takisto nebudem poukazovať na rozdiely medzi závažným kriminálnym činom (akému sa nevyhne žiadna spoločnosť, ani tá „najideálnejšia“) a medzi „mimoriadnou udalosťou“ v štátnej ustanovizni (vo väzobnej väznici), akou dokonaný samovražedný pokus a s ním súvisiace okolnosti bezpochyby sú. Nota bene v prípade „prominentného“ obvineného – generála polície a donedávna aj policajného prezidenta.
Každý, kto má skúsenosti s „mimoriadkami“, vie, že v takom prípade všetkým, ktorí s tým mali a majú čokoľvek dočinenia riadne „lepí“. A takisto vie, že existujú iba dve východiská: (1) zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať, …, (2) záležitosť dôkladne vyšetriť a vyjsť s pravdou na svetlo.
Prvý variant môže byť úspešný iba vtedy, ak sa tým s maslom na hlave podarí zahladiť všetky stopy a ak dokážu „eliminovať“ nepohodlných svedkov. Nebýva to vôbec ľahké – svedčí o tom rad nevydarených reálnych kriminálnych pokusov a tisícky detektívnych príbehov. Štátnej moci to môže „prejsť“ iba v podmienkach etablovaných totalitných režimov – a to u nás zatiaľ, chvalabohu, nemáme.
Riešenie podľa druhého variantu, ako ukazuje aj situácia so spomínanou samovraždou, býva najefektívnejšie. Vyžaduje odvahu priznať vlastné pochybenia a zlyhania, no „vyčistí“ sa stôl a spravidla sa zabráni bájkam, domnienkam a spochybňovaniu.
Historky o cvičení s činkou, o kľukoch, o páde na peľasť postele, o prasknutej žilke v oku a o následnom zlepšení zraku, o potknutí sa na papučiach, či o prevrátenom nemocničnom vozíku, okolnosti nemocničnej rally Slovakia na trase Prešov – Ružomberok – Trenčín a späť, zmätočné tlačové konferencie ministerky spravodlivosti Kolíkovej, teatrálne vzdanie sa funkcie takmer penzistu generála Ivana – hoc vlastne nikto nepochybil, založenie prešetrovacej (nie vyšetrovacej) komisie bez kompetencií, to všetko sú okolnosti, ktoré nesvedčia o ochote súčasnej štátnej moci poskytnúť verejnosti od samého začiatku úplný a pravdivý obraz o okolnostiach úmrtia prominentného väzňa. Niet sa potom čo diviť, že sa ozvú pochybnosti, a médiá sú zaplavené viac alebo menej zasvätenými názormi o tom, čo „sa vlastne stalo“.
Súčasní mocipáni, ktorí nám vlani po voľbách sľubovali nové poriadky a absolútnu otvorenosť, si asi myslia, že môžu hmliť a zatĺkať a že my ostatní, vulgárne povedané, „žerieme seno“?