Mohlo by sa zdať, že Slováci sú, povedané slovami Ľudevíta Štúra, „ľud koží otrockých“. Ako ovce sme hodiny stáli v radoch, aby sme si nechali strčiť paličky do nosa, pretože to „vrchnosť“ nariadila. Ona to vlastne ani nenariadila, ibaže tí bez tyčiniek v nose jednoducho majú smolu. Niekoľko dní (pán „hladný“ hygienik podľa „odborného“ odhadu čudne doštudovaného premiéra presne určí koľko) budú sedieť doma na zadku a nepôjdu ani do práce. Že na nich asi nikto nepočká, že hypotéky a pôžičky nemajú odklad, že exekútori sú nachystaní za každým nezaplateným účtom, to nikoho nezaujíma. A tak sa milí Slováci postavili „do šóru“, ako sa povie v Trnave, a s kyslým „ksichtom“ si nechali povŕtať v nose.
Pred viacerými rokmi som sa s pubertálnou bohorovnosťou pýtal svojho otca, kde mali oči a ako mohli dopustiť vládu boľševikov u nás. Slováci (a Česi a ďalšie národy z tábora mieru a pokroku) do nohy chodili k volebným urnám a hlasovali za jednotnú kandidátku národného frontu (t. j. za komunistov), „zdobili“ okná, vyslovovali podporu v sprievode na Prvého mája, odoberali Rudé Právo a Pravdu, všetci boli odborovo organizovaní… „Verchuška“ si myslela, že ma dôveru, úctu, lásku a podporu celého národa.
To, čo ľudí motivovalo k servilnému správaniu sa, však nebola dôvera, láska, ba ani sympatie, bol to strach. Obavy z perzekúcie, z problémov, zo straty zamestnania, z pomsty (až do tretieho kolena) a v päťdesiatych rokoch aj strach z PTP, z väzenia či z popravy. A tento strach z nášho národa nevyprchal ani viac ako tridsať rokov od VPR (Veľkej Plyšovej Revolúcie) v novembri 1989, ba ani bohorovné velikášstvo sa u papalášov nestratilo.
Voľakedy platilo, že komu dal Bohu úrad, tomu dal aj rozum, dnes to opäť môže byť tak, že komu Boh ubral na rozume, tomu pridal na úrade.