Vo štvrtok popoludní pri ďalšej zo série televíznych „plačoviek“ pána premiéra som si nestihol pretierať oči. Sabotáž, vlastizrada, marenie masového úsilia – dvakrát som sa musel pozrieť do kalendára, či sme sa náhodou nevrátili v čase o sedemdesiat rokov nazad a či sa nepíše rok 1950 (vtedy však u nás televízia nevysielala). Priami svedkovia prejavov rôznych Gottwaldov, Širokých, Urválkov, Bacílkov a im podobných už asi nežijú a ak, tak sú v pokročilom veku. Nám ostatným ostáva už iba archív. A ako z dobového filmového týždenníka mi pripadala „zdrvujúca“ kritika pána premiéra na adresu prezidenta SLK M. Kollára.
Plánovaná testovacia akcia, snáď druhá najväčšia od vylodenia v Normandii, sa pánom autorom asi začína vymykať z rúk, nuž treba rýchlo prstom ukázať na „vinníka“. Zodpovednosť za akciu typu guľový blesk má mať armáda, no starostovia a primátori sa nemajú sťažovať a majú hľadieť, ako ju (zadarmo) logisticky zabezpečiť. Starostovia mi, chudáci pripadajú ako tí mužíci v Buguľme, ktorým počas boľševickej revolúcie červený komisár Hašek (autor Švejka) prikázal do troch dní naučiť sa čítať a písať. Aj keď sa komunálni politici na rozdiel od sibírskych mužíkov zupáckym metódam zo strany „verchušky“ podriaďovať nemusia.
Určiť počet potrebných odborných síl (lekárov a zdravotníkov) pri známom počte odberových miest (a uvážiť pri tom, že aj medzi zdravotníkmi je dosť nakazených) je úloha z počtovnice pre druhákov. A zistiť, že číslo, ktoré mi vyšlo, prevyšuje nielen personálne možnosti MO SR, ba je nad sily celého Slovenska, tiež nevyžaduje špeciálne logistické vedomosti.
Ktosi tu už asi potichu ráta s tým, že chaotické testovacie dobrodružstvo nemusí vypáliť práve najlepšie. A treba nájsť vinníka. A budú to neochotní lekári a ich prezident Kollár, málo iniciatívni starostovia, počasie, mandelinka zemiaková, cyklisti a ktovie kto ešte.
Nebohý súdruh Stalin sám seba presvedčil, že lekári sú sabotéri, a dal ich pre istotu niekoľko tisíc pozatvárať. A „americký“ chrobák bol roky rokúce príčinou všetkých neúspechov nášho socialistického poľnohospodárstva. A nerád by som pripomenul, ako skončili „vlastizradcovia“ a ako sa s nimi vysporiadala „železná päsť robotníckej triedy“.
Takže vykopnuté dvere u Kollárovcov – to vlastne nič nebude.